Anglicko bez ducha

Dovoľujem si na tieto stránky pridať svoj článok z blogu na PremierLeague.cz, v ktorom opisujem vlastný pohľad na pôsobenie reprezentácie Anglicka na prebiehajúcom svetovom šampionáte.

Fanúšikov ostrovného futbalu svetové majstrovstvá v Juhoafrickej republike určite nepotešili. Írom a Škótom nepekným spôsobom účasť na najprestížnejšom medzinárodnom turnaji unikla a Angličania po sľubnej kvalifikácii predviedli na samotnom turnaji len pár časových úsekov, keď herne neboli tak katastrofálni ako väčšinu času.

Pred začiatkom som si teda vyhliadol dve mne osobne sympatické mužstvá – USA a Austrália. Aby to bolo ešte viac kruté, týmto dvom celkom to rozhodcovia ani trochu neuľahčili. Ale samozrejme sledoval som i počínanie Anglicka. Hneď v prvom zápase som sa nevedel rozhodnúť komu priať viac, remíza mi tým pádom neprekážala. Mrzel ma len nešťastný moment sympatického gólmana Greena. Favorit sa síce zmohol na niekoľko dobrých príležitostí, jeho výkonu však rovnako ako v príprave chýbala šťava. Ešte horšie to bolo proti Alžírom, v zápase „buď-alebo“ so Slovinskom sme napokon videli jediné pozitívne záblesky.

Jeden z favoritov celého podujatia nedokázal nájsť herné pohodlie, aké ho sprevádzalo v kvalifikačnej skupine. Neexistovala súhra na úrovni formácie či medzi nimi, hra bola kŕčovitá, žiadna plynulá a zosúladená pohybová aktivita a tým pádom nemožnosť pohodlne rozvíjať útočnú snahu. A obrana proti Nemcom len tak horela. Capello sa rozhodol postaviť Upsona, ktorý s Terrym proti Slovincom zahral isto, ale tento krát boli obaja na smiech. Okrem nich bol rozhodne zrelý na uterák Gareh Barry, ktorý bol azda najviac do počtu.

Pádu tohto mužstva nasvedčovalo viacero okolností. Taliansky kormidelník síce dokázal hráčom vštiepiť pocit zodpovednosti a tí napokon v kvalifikačných bojoch dokázali predať svoje nesporné kvality, z čoho však následne vznikli očakávania, tlak a dovolím si tvrdiť, že i sebavedomý až laxný prístup hráčov počas šampionátu. Ak v tom tíme bol nejaký duch, vyparil sa, keď šlo do tuhého. Možno hovoriť o mužstve obrovských individualít, v žiadnom prípade však nie o osobnostiach. Lampard, Terry, Rooney, Barry, Gerrard mi skôr pripadajú ako veľkí frajeri než veľkí hráči. Ak bola nejaká osobnosť, ktorú by som na MS určite zobral, tak ňou je Scott Parker. Angličanom by rozhodne pomohol nejaký ďalší Bobby Moore, Alan Ball, Gary Lineker, Alan Shearer či Tony Adams. Kam sa podeli skutočné osobnosti?

Ďalej Fabio Capello doplatil na svoju azda najväčšiu chybu – bál sa posadiť na lavičku už spomenuté hviezdy. Hrozivo hrajúci Lampard, nefungujúca súhra medzi Terrym a Ferdinandom a záhadou boli reprezentačné štarty Thea Walcotta. Napokon na šampionát sa dostali Michael Carrick a Gareth Barry, ktorí uplynulú sezónu nenašli formu. Miesto výborne hrajúceho Dawsona zobral Capello radšej Upsona. Nominácia Carraghera sa dá ešte pochopiť, ten so Gerrardom sa očividne pokúšal vynahradiť si zbabranú sezónu v LFC. Taktiež mi vo výbere chýbal Adam Johnson.

A omladené nemecké mužstvo ukázalo Angličanom cestu. Aj keď to, že sa až tak celkom o čistokrvných Nemcov nejedná sa mi veľmi nepozdáva. Ale samotnej kolíske futbalu sa tiež ponúka sľubná generácia hráčov. Minulý rok sa reprezentácia do 21 rokov prebojovala do finále európskych majstrovstiev, nedávno zas zažiaril výber U17 celkovým triumfom. Týchto mladých hráčov je potrebné zapracovať do seniorského výberu hoci aj teraz. Treba zároveň aj zabezpečiť, aby sa títo hráči nepresadzovali len v Championshipe či v nižších súťažiach a celkove patrilo by sa zaviesť viaceré opatrenia v anglickom ligovom futbale. A bolo by úžasné, keby sa podarilo vychovať ďalšie pravé osobnosti a navrátiť staré časy.