Dixie Dean

23/10/2014 0 Od Everton1878

Futbalová história pozná mnoho veľkých mien, z ktorých sa na 1. mieste zväčša vyslovuje Pelé. Myslím však, že ide o subjektívne hodnotenia ovplyvnené okolnosťami. Pre mňa je najväčším futbalovým príbehom Dixie Dean.

William od mala miloval futbal, bol ním „posadnutý”. Vo svojich 11-tich odišiel dobrovoľne do polepšovne, len preto, že tamojšia škola mala vybavenie pre futbal a mohol ho hrať za meistny klub. Popri škole dostal prácu pomocníka mliekára, čo znamenalo vstávanie o 4 ráno 7 dní v týždni a tvrdú prácu, nosenie ťažkých mliečnych konvíc. To pomohlo vybudovať jeho vynikajúcu stavbu tela.

Williamov otec ho pred 1. svetovou vojnou bral na zápasy svojho obľúbeného tímu Evertonu – väzba a láska bola spečatená na celý život. Už ako školák bol senzáciou – tak dobrý, že bol požiadaný hrať v seniorskom tíme. Za krátko si ho vyhliadol futbalový tím Pensby, za ktoré hral do svojich 16-tich. Jeho talent si všimol vtedy 3 ligový Tranmere a presvedčil ho k podpisu. Dean si dal jednu podmienku – dodajú nové dresy pre Pensby. Tranmere sľub nakoniec nedodržal. Dean bol mužom zásad a stránil sa ľudí ktorí ich nemali. Zakrátko pochopil, že tajomník nemá ani tak záujem o neho, ako o jeho výhodný predaj na trhu.

Prezývku „Dixie” dostal už od fanúšikov Tranmere, pre jeho husté uhoľnato čierne kučeravé vlasy – podobné hudobníkom tmavej pleti v tej dobe. Pravdou je, že Dean nemal veľmi rád túto prezývku.

Dixie vedel hrať dobre oboma nohami a mal neobyčajné schopnosti v hre hlavou. Vedel hlavičkovať loptu tvrdšie než väčšina futbalistov kopať. Ako za jeho pôsobenia rástla jeho reputácia, stával sa hviezdou zapĺňajúcou tribúny. 15 000 ľudí šlo do Prentonu sledovať jeho gólové ťaženie za Tranmere v sezóne 1924-25, keď strelil 27 gólov, z jeho celkových 44. Mnoho prvoligových klubov sa snažilo presvedčiť Dixieho k prestupu, ale pre neho existoval jediný klub za ktorý chcel hrať – Everton.

V 1925-tom sa splnil Dixieho detský sen. Tom McIntosh, vtedajší tajomník Evertonu, prišiel požiadať ho o podpis zmluvy. Dixie neváhal a podpísal prestup na mieste, za vtedy kráľovské výkupné 3000 £ pre Tranmere. 30£, ktoré z transakcie dostal Dixie daroval svojej mame, ktorá ich vzápätí darovala miestnej nemocnici – aj to trochu vypovedá o tom aká rodina to bola.

V tom čase získal Everton rešpekt a reputáciu aplikovaného umenia vo futbale, veľmi vysokého štandardu. Bez ohľadu na postavenie v tabuľke, vždy predvádzali veľmi pekný a vysoko prepracovaný futbal. Keď mladý Dean prišiel do Evertonu, napriek jeho pomerne vysokému platu bol zaradený do rezervy. Dixie v nej nastrieľal 7 gólov v 1 zápase … a nemohol byť ďalej prehliadaný A- tímom. Debut za Everton zažil v marci 1925. V jeho prvej plnej sezóne skóroval 32 krát v 38 zápasoch. Bolo to len o 6 gólov menej než dovtedajší ligový rekord Evertonu 38 gólov, držaný Bertom Freemanom.

V júni 1926 sme legendu takmer stratili. Pri nehode na motocykle sa Dixie vážne zranil, mal zlomenú čelusť a praskuntú lebku. Lekári sa obávali, že neprežije viac než pár hodín. Keď prežil, lekári oznámili, že niky už nebude môcť hrať futbal. Dixie pracoval na svojom zotavovaní, pre získanie sily začal pomáhať v nemocnici s prevážaním mŕtvol. Keď lekári uvideli Dixieho liezť po stromoch v nemocničnej záhrade a zbierať ovocie pre pacientov, povedali: „ak dokážeš toto, môžeš zase trénovať s blues”. Futbal hral už o 15 týždňov od veľmi ťažkého úrazu, a na prvoligovej úrovni ! V ráci operácie mu implantovali oceľové platničky, ktoré neskôr boli odstránené. To však nezabránilo šíreniu legiend súperov, podľa ktorých mal mať tak silné hlavičky práve pre tieto platničky… Dixie hral za toffees v zvyšných 27 zápasoch, v ktorých dal 21 gólov.

Potom nasledovala výnimočná sezóna 1927-28, vrchol Dixieho kariéry. Začala pre neho „normálne”, v prvých 3 zápasoch dal po 1. góle. Druhý zápas hral proti ďalšiemu skvelému stredovému útočníkovi George Camsellovi, ktorý skóroval v 2. lige sezónu predtým 59 gólov v ich sezóne postupu do 1. ligy. V ďalších 6 zápasoch Dixie skóroval 14 krát, vrátane 5 gólov proti Manchesteru United.

Po 13 zápasoch mal Everton na konte 44 gólov, 23 z nich vsietil Dixie, ktorý uchvátil športovú verejnosť. Kamkoľvek Everton prišiel, zapĺňal bariéry, ktoré chceli vidieť mladého génia – ktorý mal v tých dňoch ešte len 20. Počas po-vianočnej šnúry roku 2007 cestovali toffees vlakom vyše 1000 míl na 4 zápasy počas jedného týždňa. Druhého januára 1928 vsietil Dixie 37 gól, len o 1 menej než dovtedajší Freemanov rekord. Siedmeho januára ho prekonal 2 gólmi pri víťazstve 3:1 nad Boro a to napriek tomu, že Evertonu v zápase vylúčili 2 hráčov !

Bola tu nová méta – ligový rekord 43 gólov za sezónu, držaný blackburnským Harperom zo sezóny 1925-26. Bill Dean si zašiel na Anfield a vyrovnal ho hetrikom do siete červených susedov. Večer pred derby poslal Dixie brankárovi „reds” Elisha Scottovi balík obsahujúci flaštičku aspirínu a text „Dobre sa vyspi, zajtra tam budem ja”. Keď Dixie skóroval na Anfielde, otočil sa na tribúnu the Kop a elegantne sa uklonil v štýle matadora.

K najvyššej méte vyrovnaniu absolútneho rekordu strelených gólov za sezónu Camsellom (59) mu však ostávalo už len 13 zápasov, v ktorých potreboval 17 zásahov. V celej krajine bol stredobodom pozornosti, najviac však u obrany súperov, ktoré sa začali extréme zameriavať na bránenie Dixieho, niekedy aj neférovo. Treba podotknúť, že v tom čase mali útočníci menej ochrany zo strany rozhodcov.

Dixie neskóroval v nasledujúcich 4 zápasoch. Ostávalo len 9 zápasov, v ktorých potreboval vsietiť 17 gólov – nemožné. V tom čase Huddersfield Town viedol o 4 body.

Prvoligový rekord zlomil 24. marca 2 gólmi v remízovom zápase 2:2 s Derby. Nový Dixieho prvoligový rekord znel „45 gólov”. Na veľkú noc si toffees priniesli z Huddersieldu bod a takmer 50 000 fans si vychutnalo výhru 4:2 nad Blackburnom s ďalšími 2 Billyho gólmi. Následne Everton remizoval na Bury „iba” s jedným Deanovým gólom, čím rozšíril svoju zbierku na 48 gólov a Toffees sa dostali o skóre na čelo tabuľky. Ďalší double si William pripísal hneď o týždeň pri víťazstve 3:1 nad Sheffieldom United, zaokrúhliac svoje už tak úžasné sezónne skóre na 50 za 35 zápasov. Dokáže geniálny Dixie vsietiť za 4 zápasy 10 gólov ? Tlak na Deana silnel, ale on ostal ľadovo chladný, nič si z neho nerobil. Rok a pár dní spätne nik nečakal, že prežije, nie to, že sa stane nesmrteľným … Uprostred týždňa hral ďalší zápas proti Newcastlu, skórojúc „len” jediný raz. Ako do pekla chcel streliť 9 gólov v 3 zápasoch ? Vylúčené. Aston Villa bola ďalším súperom, keď zviedol osobný „minisúboj” s ďalším výborným útočníkom „Pongo” Waringom, tiež produktom skautingu Tranmere. Dixie vyhral boj 2:1 pri celkovom víťazstve Evertonu 4:2. Skvelé, ale ako do pekla chce streliť 7 gólov za 2 zápasy a stať sa legendou ? V predposlednom kole šiel na pôdu Burnley a porazil ho 5:3 a hádajte typnite si kto dal parádne 4 z nich ? Áno, Dixie Dean ! Výnimočnosti pridáva fakt, že bol zranený a v 2 polčase toho nevedel odohrať veľa. Hráčmi obľúbený tréner Evertonu Harry Cooke strávil celý týždeň usilovným ošetrovaním Dixieho vo svojom dome. Napokon oznámil pripravenosť na posledný zápas sezóny, doma s legendárnym Arsenalom Herberta Chapmana.

Tomuto špičkovému tímu potreboval streliť hetrik. Naviac, slávny delostrelec Charles Buchan hral svoj posledný zápas, túžiaci ustrážiť mladú hviezdu a spraviť zo zápasu svoju show. Mal smolu, bol to Dixieho deň. Celý týždeň sa nehovorilo o inom. Do Goodison parku prišlo oficiálne 50 000 fans. Neoficiálne čísla hovoria až o 60 000 evertonians, ktorí prišli podporiť Dixieho v dosiahnutí rekordu a osláviť titul Evertonu, ktorý už mal istý pred zápasom. Môžete si predstaviť elektrizujúcu atmosféru tvorenú touto osobnosťou vybiehajúcou odhodlane z tunela s loptou pod pazuchou ako gladiátor do arény zvanej Goodison. Áno, je to ten moment, ktorý zobrazuje známa fotografia z mnohých stránok, kníh a podľa ktorého je postavená aj socha Deana pred Goodison Parkom. Bude sa tvoriť história ? Cieľ sa zdal ťažký, aj keď Everton a Dixieho fanaticky povzbudzovalo 60 000 evertonians.

Začiatok zápasu ukázal, že Arsenal asi nečítal scenár – skóroval prvý. Matador z Anfieldu uvidel červenú, tentokrát Arsenalu a spustil divokú jazdu. Hromovou hlavičkou vyrovnal svojim 58. gólom, 100-ým Evertonu. Fans začali tušiť, že budú môcť svojim potomkom hoviriť „v ten deň som tam bol”. Uprostred prvého polčasu bol Dean faulovaný v pokutovom území – penalta. Tribúny revali „daj to Dixiemu”, obvyklý to pokrik všade kde hral, vrátane reprezentácie. Položil si loptu na biely bod a nastalo hrobové ticho. Koľko ľudí si zakrylo oči, odvrátilo zrak, nik nevie. Zakrátko však vedeli ak to dopadlo, keď boli objímaní vrieskajúcimi okolostojacimi fans – vyrovnal rekord 59-ich gólov. Stal sa zázrak a oni boli jeho svedkami. Arsenal však stále sršal odhodlaním zastaviť Dixieho. Nešťastný vlastný gól toffees vyrovnal skóre do polčasu. Po polčase sa delostrelci zamerali na off-side pasce snažiac sa oslabiť Dixieho úsilie. Minúty plynuli … “Come on, Dixie!”. Fanúšikovia revali, hráči sa mu snažili vytvárať príležitosti z každého uhla. Zápas sa chýlil ku koncu, ostávalo už len 5 minút, Everton kopal roh. Loptu si zobral Alec Troup, kto pomohol vytvoriť najviac gólových šancí Dixiemu tú sezónu. Troup precíznou krížnou strelou poslal loptu pred bránu smerom na Dixieho, vyskočili mnohí ale dočiahol na ňu iba on a hlavičkou poslal loptu do bránky ! Jeden z pamätníkov napísal: „hovoríš o výbuchoch, hlučnom potlesku; áno, počuli sme mnoho výbuchov radosti a burácajúcich potleskov počas života, ale, ver, nikdy sme nepočuli taký dlhý ohlušujúci rev a potlesk, ktorý stúpal až do nebies, než keď Dixie zlomil rekord”. Ľudia v kilmetre vzdialnom centre Liverpoolu hneď vedeli, že Bill Dean dokázal nemožné – tak hlasný bol výbuch radosti. Tribúny vtrhli na ihrisko, hra musela byť prerušená na niekoľko minút ako Deana vyhadzovali do výšky davy ľudí. Zápas skončil 3:3, Arsenal strelil na poslednú chvíľu vyrovnávajúci gól v čase keď si každý potriasal ruky s Dixiem. Po hvizde oslavoval s ligovou trofejou a fanúšikmi výnimočný tím – nezabúdajme, že bez skvelých spoluhráčov, ktorí pripravovali šance pre Dixieho, by rekordu nebol dosiahol.

Z Dixieho sa stala celebrita. Agent zo Spojených štátov ho lanáril, aby šiel hrať tam za vtedy obrovské peniaze – 150£/20£ týždenne. Dixieho odpovedal: „neopustím Everton za žiadne peniaze.” Po konci sezóny mu fanúšikovia Evertonu darovali striebornú dosku do ktorej dali vpísať všetky jeho góly a súperov, ktorým ich strelil. Stala sa najviac opatrovaným vlastníctvom Dixieho.

Na konci sezóny podnikol Everton turné po Švajčiarsku, kde odohral 4 zápasy na plných štadiónoch. Dixie vsietil ďalších 5 gólov, zaokrúhliac celkový počet strelených gólov v zápasoch za Everton na 100 (počítajúc aj medzinárodné pohárové zápasy) !

V ďašej sezóne pokračoval v neskutočnom strieľaní gólov – v prvých 2 zápasoch strelil hetriky. Potom ho však začali sužovať zranenia, spôsobené „nadmerne zanietenými” obrancami, pre ktorých sa Dixie stal terčom, na ktorom si chceli urobiť meno. Z Deana urobili súperove obrany „terč”, napriek tomu dokázal skórovať 26 krát z 29 zápasov, udržiavajúc fantastickú gólovú bilanciu 168 gólov v 169 zápasoch.

Manažér Arsenalu H. Chapman sa snažil presvedčiť Dixieho pre prestup „prázdnym” šekom, ten ale s poďakovaním odmietol. Túžil hrať iba za klub, ktorému fandil od svojich detských čias – Everton.

Nie všetky roky však boli „ružové”, prišli aj ťažie chvíle. O 2. sezóny, keď Dean nemohol hrať v mnohých zápasoch kvôli častým zraneniam, spôsobované prehnanou tvrdosťou obrancov, došlo k nepochopiteľnému vypadnutiu Evertonu. Dixie, podobne ako všetci evertonians bol zdrvený, ale hráči sa zomkli a začali so svojim kapitánom Dixiem tvrdo pracovať na okamžitom návrate tam kam Everton patrí. V novembri Dixie zlomil ďalší rekord, vo veku 23 rokov skóroval svoj 200 ligový gól v 198 zápasoch. Everton suverénne vyhral druhú ligu, bodujúc v 36 zápasoch zo 42, 121 gólmi, v ktorých 121 patrilo Dixiemu.
Hneď prvú sezónu po návrate do prvej ligy ju aj vyhral. Začali vo veľkom štýle, porazili Liverpool na Anfielde 3:1, Sheffield Wed. 9:1, Newcastle 8:1… Už po 32 zápasoch nastrieľal 100 gólov. Po víťazstve v druhej a následne prvej lige chábal už len FA cup – a Dixie ho pomohol získať hneď v nasledujúcej sezóne. S Evertonom tak dosiahol unikátny triple v po sebe idúcich sezónach. Dixie strelil gól v každom kole FA cupu od 3. kola po 6-te s Lutonom. V semifinále toffees vedení Dixiem porazili West Ham 2:1 a cestovali na finále do Wembley, kde na nich čakal Manchester City. Obe tímy hrajú v modrom, preto Futbalová asociácia dala Evertonu na výber medzi červenými a bielymi dresmi. Dixie by nikdy neobliekol červený, čím bolo rozhodnuté.

Everton 3 týždne pred finále nasadil nebývalý špecálny režim – žiaden alkohol (Dixiemu zložili motivačne zálohu 30L), noc pred zápasom povinne spánok pred polnocou, upravená strava. Everton sa proti City doslova spikol – rozhodnutý ho zničiť – doslova. Severoanglické hordy nasledovali svoj obľúbený klub vo vyše 40-tich špeciálnych vlakoch. Niekotré zdroje hovoria o vyše 20 000 evertonians, iné uvádzajú ešte vyššie čísla. Toffees vytvárali ohromnú kakofóniu, s bubnami, ukelele, bendžami… Boli odhodlaní zažiť skvelý deň, nech bude výseldok akýkoľvek. Známa je príhoda z predstavovania hráčov vojvodovy a vojvodkyni z Yorku. Vo momente keď chcel starosta Liverpoolu predstaviť Deana vojvodovi sa ten ohradil so slovami „ešte viem kto je Dixie”. Zápas sa hral v neskutočnej atmosfére pred 92 950 fans. Everton totálne prevýšil súpera a vyhral 3:0, jeden z gólov dal Dixie, ktorý už vtedy začal nosiť číslo 9. Čísla na dresoch boli novinkou, ktorú ako prvý klub zaviedol Everton. Finále FA Cupu ´33 je považovanné za jedno z najjendoznačnejších. Keď sa v pondelok vlakom vrátili do Liverpoolu, vítala ich scéna aká sa dovtedy vo futbale nevidela. Vyše 50 000 ľudí vítalo na Lime street stanici svojich hrdinov. Keď sa vydala kolóna vozov (ťahaných koňmi) po meste, nastal jeden z Dixieho ďalších veľkých momentov. Jeho detský sen sa stal skutočnosťou pomohol svojmu milovanému Evertonu vyhrať cenenú trofej. Držal FA Cup nad hlavou a po tvári mu stekali slzy. Takmer 500 000 ľudí lemovalo ulice až ku Goodison parku a hádzalo lupene na Dixieho nohy. Ďalších 50 000 fans ich oslavovalo v Goodison Parku. Nikedy predtým nebol videný taký výbuch emócií.

Nasledujúcu sezónu Dixie lámal ďalší rekord – už v septembri strelil 300-tý gól v 310 zápasoch, vo veku 26 rokov. Tragédia sa však však ozvala znovu a Dixie potreboval operáciou odstrániť 2 kúsky z ľavého členka. Mimo futbalu musel stráviť mesiace.

V sezóne 1934-35 odohral Dixie okrem iných výborných zápasov jeden, ktorý bol všeobecne považovaný za jeden z najlepších – 4. kolo FA Cupu proti Sunderlandu. Dean síce nedal gól, ale ťahal za nitky v celom zápase. V hľadisko sa tiesnilo 60 000 fans, ktorí oslavovali keď toffees vyhrávali už 3:1, bojovný Sunderland ale do konca zápasu vyrovnal. V nastavenom čase pokračoval obrovský boj – súper strelil gól, ale Everton 3. O zápase, ktorý skončil 6:4, sa v Merseyside hovorilo ešte dlho.

Dixie Dean je jediný anglický hráč, ktorý pri zápase Škótska s Anglickom zažil „standing ovation” na Škótskej pôde v Hampden parku – aj to hovorí o tom aký dobrý bol. Počas posezónneho turné po už vtedy „Hitlerovom” Nemecku Dixie videl zlo, ktoré nastolila nacistická diktatúra a odmietol pozdraviť Adolfa Hitlera. Svojim spoluráčom povedal, aby urobili to isté. Everton bol vôbec prvý športový klub ktorý to urobil a rozvíril hladinu ako svoj malý príspevok k slobode Európy.

Početné zranenia si vybrali svoju daň na legende a v studený decembrový deň v roku 1937 nastúpil na svoj posledný prvoligový zápas za Everton. Hral ho, ako inak, v Goodison Parku proti Birmingham City spolu so svojim mladým nástupcom Tommym Lawtonom. Najprv bol preradený do rezervy, čo však bolo pod jeho formát. Riadne pobúrenie nastalo až keď ho vtedajšie vedenie predalo do Notts County, paradoxne za 3000 £ – tú istú cenu, za akú ho Everton kúpil pred 13 rokmi. Krátko pôsobil v tomto klube a Sligo Rovers, ale srdce nechal v Goodisone. Počas vojny Dixie vstúpil do armády, kde hral zápasy, ktorými bavil oddiely. Po vojne pracoval v pube v Chestri, kde sa tak stal na 15 rokov najväčšou atrakciou. Potom ho dobrodinec Evertonu John Moores zavolal do jeho skutočného domova na Merseyside, dal mu prácu vo vlastnej firme Littlewoods, kde pracoval do penzie.

Fraška odchodu Dixieho z Evertonu bez náležitej rozlúčky bola napravená v roku 1964 priateľským zápasom anglickými a škótskymi hráčmi hrajúcimi za Everton a FC Liverpool. Niektorí sa obávali, či sa nájde dosť ľudí, ktorí si ho budú pamätať. Na zápas prišlo vyše 40 000 fans vzdať mu hold a vyzbieralo 10 000 £ (vtedy slušná suma) a dali ich na osobitný fond pre ich „špeciálne číslo 9″. „Viedol som mužstvá do stredového kruhu a nemôžem vám popísať, ako som sa cítil, keď som znovu kráčal po mojom starom trávniku” povedal k zápasu Dixie. V roku 1976 bol požiadaný odovzdať výročnú cenu „Futbalista roku” v Londýne. Nakoniec však dostal dar on – striebornú tácňu so slovami „Dixie Dean – 60 gólov za sezónu, viac než dnes strelí väčšina tímov.” Zomrel v Goodison Parku v roku 1980, sledujúc svoj milovaný Everton, pár minút po Merseyside derby s odvekým mestským nepriateľom FC Liverpool. Pre Dixieho srdce nebolo lepšieho miesta a času …


Citáty

„Dixie bol najväčší stredový útočník všetkých čias. Jeho gólový rekord je najúžasnejšia vec pod slnkom.” Bill Shankly, legendárny tréner mestského rivala FC Liverpool

„Dámy a páni, dnes sa stretávame z človekom ktorý sa radí medzi velikánov ako Shakespeare, Rembrandt a Bach, tým mužom je Dixie Dean.” Bill Shankly …

„Ľudia sa ma pýtajú či 60 gólový rekord bude niekedy prekonaný. Myslím, že bude. Ale je tu len jeden muž ktorý to môže dokázať. Ten chlapík ktorý chodil po vode. Myslím že on jediný.” Dixie Dean

Dixie Dean

Fakty
Narodený

Birkenhead, 22 január 1907

Výška
185 cm

Do Evertonu
prišiel z Tranmere Rovers v marci 1925 – 3,000 £

Debut
proti Arsenalu (vonku), 21 marec 1925

Posledný zápas
proti Birmingham City (doma), 11 dec. 1937

Z Evertonu
odišiel do Notts County v marci 1938, 3,000 £

Prezývka
Dixie

Zomrel
v Goodison Park-u v Marci 1980, niekoľko minút po záverečnom hvizde Merseyside derby

Časť repotáže o Dixie Deanovi:
www.youtube.com/watch?v=FD7tL514ek4

Tituly
Víťaz prvej anglickej ligy: 1927/28 a 1931/32
Víťaz druhej anglickej ligy: 1930/31
Víťaz anglického pohára (FA Cup): 1933
Víťaz Charity Shield: 1928 a 1932
Reprezentačné štarty za Anglicko: 16

Štatistiky – rekordy
Zápasy odohrané za Everton: 433.
Góly za Everton: 383
REKORD futbalovej histórie:
60 gólov v jedinej sezóne 1927-28 (prvá anglická liga, v 39 zápasoch)
43 hetrikov – 37 z nich vo farbách Evertonu, 3 za Tranmere, 2 za Anglicko, a 1 počas reprezentácie anglickej ligy v turnaji medzinárodnom turnaji národných líg
100 ligových gólov pred dovŕšením 21 rokov
200 ligových gólov v 199 zápasoch do dovŕšenia 23 rokov
200 gólov za Everton v 198 zápasoch
300 ligových gólov v 310 zápasoch
V 10 prvoligových sezónach nastrieľal viac než 20 gólov (/sez.)
V 4 sezónach nastrieľal vyše 30 gólov
Gólový priemer za celú futbalovú kariéru: 0.94 góla na zápas ( 473 gólov v 502 zápasoch)
V 16-tich reprezentačných štartoch strelil 18 gólov