Obetný baránok futbalista

Profesia športovca, obzvlášť futbalistu, začína byť v tejto dobe a okolnostiach čoraz náročnejšia. Nie pre zvýšené nároky na trávniku, ale pre zvýšený nátlak mimo neho.

(článok obsahuje subjektívny názor autora)

A to dokonca aj keď sa nehrá. Futbal sa veľmi často stáva ľahkým cieľom, aj preto, kam sa vďaka svojej popularite dostal. Na vrchol. A tam hrajú veľkú rolu peniaze. Príčina sváru posledných dní v Anglicku, medzi politikmi a futbalovými osobnosťami. Ako to už býva, topiaci sa slamky chytá, v tomto prípade Matt Hancock:

„Vzhľadom na obete, ktoré ľudia robia, vrátane niektorých mojich kolegov z NHS, ktorí vykonali najvyššiu obetu a odišli do práce, nakazili sa chorobou a bohužiaľ zomreli, myslím si, že prvá vec, ktorú môžu futbalisti Premier League urobiť, je prispieť, znížiť si plat a zohrať svoju úlohu.“

Britský minister zdravotníctva zďaleka nie je jediný, ani prvý a ani posledný s takouto rétorikou. Kultúra zvaľovania viny popri vlastných chybách nie je ničím výnimočným. Vlastne aj v prípade, že nič nezakrývate, poukazovanie na druhých, bez širšieho kontextu a priamej spojitosti, nič nikdy neprinieslo.

Ľahký cieľ

Kolektívna „vina“ je v modernej demokracii absolútne vylúčená. Mal by to vedieť aj pán minister. Spoločenské, alebo, lepšie povedané, etické faux pas preto spočíva v tom, že poukázal na imanie futbalistov a povrchne ich tým pádom vykreslil ako obyčajných žoldnierov, hoci nejeden z nich sa venuje charite či komunitám.

A to bez toho, aby si uvedomil proces, akým futbalové štruktúry fungujú. Hráčska asociácia má veľmi jasný postoj. Vehementne odmietla správy, ktoré by naznačovali, že by blokovala všetky žiadosti klubov o odloženie miezd. Naopak, chcú zaviesť štruktúrovaný a jednotný prístup, ktorý zabezpečí spravodlivý postup v jednotlivých ligách.

„Hráči, s ktorými sme hovorili, uznali, že nehrajúci zamestnanci sú dôležitou súčasťou ich klubu a nechcú byť svedkami toho, aby bol personál klubu nespravodlivo obmedzení. Akékoľvek použitie vládnych podporných schém bez skutočnej finančnej potreby je na škodu pre širšiu spoločnosť.“

Napriek tomu, že dohoda medzi ligami a hráčskou asociáciou ešte nie je, niektorí hráči už svoje mzdy znížili. Futbalisti Leeds United sa dobrovoľne rozhodli pre odklad platov, zatiaľ čo Birmingham požiadal svoje mužstvo, aby prijalo 50 % odklad. V League One Portsmouth a Sunderland poslal hráčov aj personál na neplatené voľno.

V Premier League kouč The Cherries, Eddie Howe, a Graham Potter z Brightonu, sú prvými dvoma manažérmi Premier League, ktorí sa dohodli na dobrovoľnom znížení ich platov. Medzitým niektorí hráči Premier League spustili fond #PlayersTogether, z ktorého budú mať úžitok charitatívne organizácie NHS.

Southampton dnes tiež oznámil, že štátnu podporu nevyužije a ich hráči, manažér Ralph Hasenhuttl a jeho realizačný tím, sa dohodli, že odložia časť svojich platov na mesiace apríl, máj a jún „s cieľom pomôcť chrániť budúcnosť klubu, zamestnancov, ktorí v ňom pracujú, a komunitu, v ktorej pôsobia.“

Biznis vo futbale je ako každý iný. Bohužiaľ.

Áno, to že kluby typu Spurs a Liverpool pošlú vlastných zamestnancov využívať vládnu schému na podporu oveľa ohrozenejších a dôležitejších skupín ekonomiky, to je hodnotová samovražda. Mimochodom, The Reds už stihli tento krok odvolať. Čo spraví Tottenham s ich 550 zamestnancami na podpore, to ostáva zatiaľ otázne.

No pri minuloročnom zisku takmer 180 miliónov libier, by sa mali zamýšľať nad svojím konaním v otázke morálky hlbšie. Matt Le Tissier, legenda Southamptonu, verí, že takéto konanie len poškodzuje obraz futbalu ako takého. A či sa napraví, bude závisieť od toho, ako sa kluby zachovajú v budúcnosti:

„Myslím si, že využívajú situáciu, ktorú zaviedla vláda v dobrej viere pre podniky, ktoré s tým zápasia. Je ťažké pochopiť, prečo by to robili podniky, ktoré dosahujú pomerne veľké zisky. Pozerajú sa na to z čisto obchodného hľadiska. Niekedy sa vo svete dejú veci, ktoré idú nad rámec podnikania a peniaze. Na to je potrebné sa znovu pozrieť. Z morálneho hľadiska.“

Len futbal

Sú tu však aj svetlejšie prípady. Ako vyššie spomenutí Saints, alebo náš Everton, Manchester United aj City, ktorí sa zaviazali, že nič také v pláne nemajú. Aj kvôli tomu mi stále vŕta v hlave, prečo sú teda všetky svetlá namierené stále len na guľatý nezmysel. Prečo sú vynechaní športovci, kluby a tímy v ostatných sférach?

Magazín Forbes napríklad uvádza najlepšie platených britských atlétov za rok 2019 Lewisa Hamiltona z Formuly 1 a boxera Anthonyho Joshuu. Tí boli v prvej dvadsiatke. Nikto z Premier League sa nedostal ani do stovky! Potom tu máme aj iné odvetia, než športové. Možno dôležitejšie pre ekonomiku, ale v rovnakej pozícii.

Zabúda sa totižto (nevedno prečo) aj na, povedzme, omnoho zahojenejších ľudí a ich spoločnosti, ktoré sa neváhajú prihlásiť o pomoc zo štátnej kasy. Napríklad taký Sir Phillip Green. Miliardár vlastniaci Arcadia Group, združujúcu sieť obchodov, požiadal vládu o podporu takmer 15 000 svojich zamestnancov.

Alebo Richard Branson a jeho letecká Virgin Atlantic Airways, s ročným obratom blížiacim sa k trom miliardám. Osem a pol tisíc zamestnancov. Asi by sa dalo pokračovať. Každý bude v strate, ibaže nie každý si to môže dovoliť. A preto nahnevané reakcie z futbalového odvetvia nenechali na seba dlho čakať.

Wayne Rooney vo svojom stĺpiku v The Sunday Times:

„Je hanba, čo sa za posledných pár dní udialo. Mal (Hancock) dávať národu najnovšie informácie o najväčšej kríze, ktorej sme v našich životoch čelili. Prečo mal vôbec v hlave platy futbalistov? Chcel zúfalo odvrátiť pozornosť od zvládania tejto pandémie zo strany vlády?“

„Keby ma vláda oslovila, aby som finančne podporil zdravotné sestry alebo kúpil ventilátory, hrdo by som to urobil – ak by som vedel, kam peniaze pôjdu. Som v pozícii, keď sa môžem niečoho vzdať. Nie každý futbalista je v rovnakej pozícii. Prečo sú futbalisti zrazu obetnými baránkami?“

Andros Townsend pre TalkSport:

„Futbal sa snaží robiť veľa dobrého. Zobudiť sa včera a vidieť, že sú futbalisti vykresľovaní ako darebáci, bolo trochu prekvapením, aby som bol úprimný. Nikdy som nebol pyšnejší na to, že som futbalista. Odkedy sa táto kríza začala, konečne je vidieť práca, ktorú hráči a kluby vykonali v komunite.“

„V Palace sme pomáhali bezdomovcom a prispeli miestnym charitatívnym organizáciám. Jednotliví hráči premýšľajú o spôsoboch, ktorým môžu pomôcť. Ja sa zúčastňujem na kampani Football United, kde získavam peniaze pre núdzovú nadáciu. Marcus Rashford pomohol nakŕmiť viac ako 400 000 školákov v Manchestri.“

Gordon Taylor, výkonný riaditeľ Asociácie profesionálnych futbalistov pre SkySportNews:

„Nie je to tak, že hráči si neuvedomujú vážnosť toho, v čom sa nachádzame. Je to tak, že ak sú ich peniaze ovplyvnené, chcú vedieť, čo sa s nimi deje, a chceli by mať na výber, kam pôjdu. Máme veľa zahraničných hráčov, ktorí prichádzajú do tejto krajiny a tí vedia, čo majú v zmluve, ktorú dostanú. A to nie vždy samozrejmosť v iných častiach sveta kde boli. Mnoho z nich chce tiež pomôcť svojím vlastným krajinám a vlastným rodinám.“

Aj v mojom skromnom okolí veľmi veľa laikov poukazuje na to, aké horibilné čiastky pristávajú futbalistom na účty. A všetci z nich zabúdajú, že futbal si už dlhšiu dobu na seba zarába sám. Preto keď už, tak ukazovať prstom v ťažkých časoch treba aspoň do všetkých strán, keď už nie do tej správnej.

(foto zdroj: SkySports)