Pokojné Vedenie: diel druhý

Nasledujúce riadky sú preklad úryvku z biografie Carla Ancelottiho – “Quiet Leadership: Winning Hearts, Minds and Matches”, ktorý ich poskytol oficiálnemu webu EFC.

Keď som začal hrať v Parme profesionálne, mojimi prvými vzormi boli starší hráči, ktorí mi dávali príkazy. Ja som bol to decko a musel som všade nosiť ich tašky, niekedy dokonca čistiť kopačky ako súčasť mojej výuky. Nevedel som, či je to fér alebo nie. Bolo to nepísané pravidlo, že najmladší musia robiť to, čo sa im povie. Nehádal som sa.

Tiež som počul, že mladí hráči v Manchesteri United zvykli rovnako čistiť kopačky hráčom prvého tímu. Slávny Ročník 92 – Paul Scholes, Ryan Giggs, David Beckham a ostatní – povedali, že to pod Sirom Alexom Fergusonom robili, keď boli mladší. Ale nemyslím si, že sa to ešte deje aj dnes.

…

Nikdy som sa necítil dobre ako hlas kabíny, človek ktorý rozdáva najviac príkazov ako vodca. Vždy som hľadal skutočného lídra, najdôležitejšiu osobu v tíme. Vedel som, že to bude hráč, ktorý má najviac osobnosti a vplyvu, niekto, kto je skutočný profesionál a ide príkladom ostatným.

V Parme bol týmto hráčom Lucio Mongardi. V tom čase bola Parma v tretej lige a Mongardi bol jedným z mála hráčov v mužstve, ktorí hrali v Serie A, s jeho predošlým klubom, Atalantou. Postaral sa o mňa, pretože som bol mladší a videl vo mne kvalitu na to byť profesionálom. Niekedy ma pozval aj do jeho domu na obed alebo večeru s jeho rodinou. On bol môj vzor ako človek a tiež ako hráč.

Bol totiž tvorcom hry v tíme. Pozícia, na ktorej som chcel hrať ja. Uvedomil som si, že toto je spôsob, ako byť lídrom. Vedel som, že len rozkazovať nebolo správne. Nebolo to fér. Chcel som, aby sa so mnou zaobchádzalo ako s ostatnými. Dobre, bol som mladý, ale bol som hráč ako každý iný.

Ak som nebol hodný toľko, čo ostatní, prečo som bol potom v tíme? Možno som nezarábal tak veľa ako oni, ale ak som hral v tíme, tak som mnou určite malo byť jednané ako so seberovným. Mongardi bol jediný, čo mal podobné zmýšlanie. Všetci by si mali byť v tíme rovní. Mongardi nebol arogantný hráč. Nevyužíval svoje postavenie, aby šikanoval mladších hráčov, a to bola pre mňa dôležitá lekcia.

Možno preto bol taký empatický, lebo bol v Serie A a vrátil sa späť dole. Zažil všetko a nemusel nič dokazovať, takže jeho ego bolo na správnom mieste. Bol vodca tímu, ale nie kapitán. V Taliansku bolo v tom čase tradíciou, že kapitánom bol hráč, ktorý v klube strávil najviac rokov.

Vedel som, že kapitánom je len starší hráč, a rovnako som vedel, že Mongardi bol to, čomu ja teraz hovorím technický líder. Mal skúsenosti zo Serie A, najviac vedomostí na ihrisku, a bol skvelým príkladom zvyšku tímu. Nasledoval som jeho správanie, a keď prišla moja šanca hrať v Serie A s Rímom, bol som si vedomý, čo sa bude odo mňa očakávať. A to vďaka nemu.

Carlo Ancelotti na začiatku kariéry v Parme, Serie C.

…

Keď som potom prišiel do Ríma, nemusel som vodcu hľadať medzi hráčmi. Vodcom bol totiž manažér. Agostino Di Bartolomei bol kapitán, narodený v Ríme a odchovanec z ich akadémie, ale vodcom vyzeral byť len pre tých mimo kabínu. Bol, možno, politickým lídrom. Mal dobré vzťahy s tlačou, fanúšikmi a klubom, a možno aj manažér ho vnímal ako lídra. Ale medzi hráčmi tomu tak nebolo.

Pre mňa to bol Nils Liedholm, manažér, ktorý viedol mužstvo, čo bolo nezvyčajné. Bol tichý, ale silný. Neskôr, ako som sa sám stal manažérom, stretol som ho a bolo to celkom nepríjemné. Stále bol ako môj otec. V Rusku hovoria, že šéf nemá vždy pravdu, ale vždy je to šéf. A tak to bolo aj so mnou a Liedholmom. Kvôli jeho prirodzenej autorite by vám ani neodpovedal, ak by ste ho konfrontovali. Jednoducho by vám položil späť otázku a vedeli by ste, čo po vás chce.

Na konci mojej prvej sezóny v klube som sa rozhodol si prenajať apartmán s kamarátom z tímu a odsťahovať sa tak z ubytovania v tréningovom centre. Šli sme za Liedholmom do jeho kancelárie a vysvetlili mu náš plán. „Ste si istí?“ spýtal sa. „Áno,“ odvetili sme, „sme si istí.“

„OK, žiadny problém. Ale myslím si, že by ste obaja mali potom trénovať s akadémiou, nie s prvým tímom. Ak chcete trénovať s prvým tímom, musíte tu zostať a bývať v tréningovom centre.“ S kamarátom sme sa na seba pozreli a spolu odpovedali: „OK, ostaneme v tréningovom centre.“

…

Niekedy sa v kabíne objavia nespokojní hráči, sťažujúci sa na manažéra. Ale nikto sa nesťažoval na Liedholma. Každý jeden mal pred ním absolútny rešpekt. Keď prišiel Brazílčan Falcão, Liedholm ho poveril vedením tímu. Bol to hráč so skvelými kvalitami profesionála. Ihneď to poznáte, keď stretnete vodcu. Je to tá osobnosť, charakter. Nie technické zručnosti na trávniku. Falcão bol jedným z prvých zahraničných hráčov, s ktorými som sa stretol. Bol pre mňa ako zjav z inej planéty.

Nebol zvyknutý na náš štýl trénovania, takže sa musel prispôsobiť. V Brazílii veľa trénovali s loptou, pokým v Taliansku v tej dobe ani nie. Liedholm tak pomaly začal meniť naše tréningové jednotky. Nielen preto, aby pomohol Falcãovi, ale taktiež, aby sa naučil niečo aj od hráča.

Zrazu sme začali mávať viac tréningov s loptou a menej bez nej. Liedholm teda pozmenil trochu tréning, trochu Falcãa, aby tak mohol spraviť kompromis niekde uprostred. Ak je v mužstve viac hráčov z odlišných kultúr, najlepší manažéri si zoberú to najlepšie z každej. Čo teda priniesol Falcão, to bol prístup typu: „Prečo tu nie je lopta? Prečo s ňou netrénujeme viac?“

Paulo Roberto Falcão a Nils Liedholm na tréningu AS Rím.

…

Komunikácia je kľúč. Je to základ každého vzťahu. Čo poviete, ako to poviete a kedy to poviete. Všetci majú svoju vlastnú osobnosť a vlastný štýl komunikácie. Sú hráči, ktorí potrebujú byť podnecovaní a sú takí, ktorí uprednostňujú delegovanie, zatiaľ čo iní hráči sú ako pešiaci, ktorí chcú iba vykonávať príkazy.

Manažér preto musí brať do úvahy všetky tieto rozdiely v charakteroch a porozumieť, čo si každý hráč myslí. Pretože aby na ihrisku odovzdali všetko, musia byť presvedčení o tom, čo robia. Ako manažér musíte byť ochotný načúvať a meniť svoje názory, ak to bude znamenať väčšiu šancu na úspech. Túto lekciu som si plne osvojil počas mojej kariéry až neskôr, keď som robil veci ako zmenu pozície Adreu Pirla v tíme, alebo keď som sa rozprával so Sergiom Ramosom o hraní v zálohe.

Liedholm mal takú dôveru vo svoje vlastné schopnosti, že dával hráčom veľa zodpovednosti. Nebol vo svojej taktike vyhranený. Dával nám nejaké informácie, nie veľa, a hráči boli na ihrisku slobodnejší, čo samozrejme vytvorilo lepší vzťah s manažérom. V tomto smere v podstate vytváral nových lídrov. Falcão sa stal trénerom, ja som tréner, a Liedholm bol náš učiteľ.

Nikdy sa nebál splnomocňovať, či už hráčov na ihrisku alebo mimo neho trénerov fyzickej prípravy. Aj keď miloval byť na ihrisku, len málokedy zasahoval. Iba keď zbadal niečo veľmi zlé. A aj vtedy to nebývalo s hnevom, ale so starostlivosťou. Bol to veľmi odlišný štýl trénovania v porovnaní s dneškom. Zbožňoval učiť hráčov na ihrisku radšej technické než taktické aspekty hry. Rád ich dolaďoval. A u najlepších z nich to jediné stačí. Vedel stráviť aj dve hodiny len pri technickom cvičení.

…

Profesionálom bol v každej situácii, aj keď len žartoval. To sa však nedalo vždy povedať aj o hráčoch. No taká bola vtedy doba. Môžem povedať, že dnes už sú omnoho viac profesionálni. Vidia to ako prácu, zamestnanie. Keď som ja začínal, mysleli sme si, že je skvelé hrať a byť zato ešte aj platení. Výborný život. Na toto je dôležité myslieť aj dnes, pretože koniec koncov aj hráči chcú len hrať.

V súčasnosti je najväčšou zmenou postavenie hráčov. Teraz môžu robiť vlastné rozhodnutia, ale keď som ja hrával, boli sme majetkom klubu. Čo sa udeje z roka na rok sme nevedeli. Nebolo to na nás – boli sme vlastnení. Nevedel som, či budem aj o rok ďalej zarábať ako futbalista, alebo odídem z klubu.

V týchto časoch sa hráči viac starajú o seba a sú bližšie k strojcom vlastného osudu. Situácia ohľadom zmlúv a platov je teraz tak odlišná od minulosti, že musím pripustiť, že s hráčmi by sa malo zaobchádzať ako s jednotlivcami s osobnou agendou. Bol by preto dnes manažér ako Liedholm úspešný?

Áno, samozrejme. Prispôsobil by sa. Pochopil by, že táto nová profesionálnosť je intenzívnejšia a že je menej príležitostí na zábavu. Na cvičisku hráči vždy tvrdo pracujú, pretože je to ich profesia. Pre mňa sa profesionalita spája s intenzitou, ktorú využívate na tréningu – fyzickú intenzitu, ale predovšetkým psychickú intenzitu. S týmto sa moderný manažér musí vysporiadať zakaždým, keď hráči trénujú.

Pochopiteľne, dnes sa vyvíjajú mimo ihriska na hráčov aj manažérov úplne iné tlaky. Ako tréner nemôžem kontrolovať, čo hráči robia, keď sú mimo klubu. Všetko, čo zmôžem, je im mu dať informáciu, čo od nich a ich správania očakávam. A to je rozumne sa stravovať, piť zodpovedne, dopriať si dostatok spánku. Jednoducho žiť normálny život a byť schopný zapadnúť medzi ostatných. Každý má právo na súkromný život. A ak hráč plní tieto veci a tvrdo pracuje na tréningu, potom som s ním spokojný.

…

Bolo to ešte v Ríme, keď sa odo mňa prvýkrát vyžadovalo, aby som bol lídrom. Sven-Göran Eriksson prevzal vedenie od Liedholma a Agostino Di Bartolomei z klubu odišiel, takže ma Eriksson požiadal, aby som bol kapitánom. Pomyslel som si: „Stačí mi vziať si pásku, rozprávať sa s rozhodcom, hádzať mincou, voliť spôsob hry a po zápase odpovedať novinárom. To ma robí teraz vodcom?“

Vždy som si myslel, že kapitán by mal ísť tímu príkladom. No nie v tom, čo hovorí, ale v tom, čo robí. Úloha kapitána nezmenila moju predstavu o profesionalite, o správnom správaní. Ale cítil som, prirodzene, väčšiu zodpovednosť. Medzi mojimi najbližšími spoluhráčmi to však bolo stále rovnaké, nič sa nezmenilo. Bol som ten istý predtým, ako som dostal pásku, a aj potom.

Najväčšiu zmenu pre mňa predstavovali mladší hráči, ktorí prišli z akadémie. Mohol som byť pre nich vzorom rovnako, ako bol pre mňa Mongardi v Parme. Rovnako ako sa o mňa staral, snažil som sa viesť rozhovory s mladšími hráčmi a starať sa o nich tiež. Pamätal som si totiž, čo sa mi stalo ako chlapcovi, a nechcel som, aby naši mladší hráči mali rovnaké zlé skúsenosti. Snažil som sa týmto mladým hráčom poskytnúť oboje – poznatky aj podporu. A pravdaže, nemuseli čistiť kopačky…

Sezóna 1951/52 AC Miláno – zľava Gunnar Nordahl, Nils Liedholm a Gunnar Gren.

…

Aj za ten krátky čas, čo som bol kapitánom v Ríme, som si začal uvedomovať tú zodpovednosť, ktorá prichádza s pozíciou vodcu. Postupne som čoraz viac rozumel tomu, že to nie je o tom, ako vidíte seba, ale ako ostatní vidia vás. Mojou povinnosťou bolo byť vzorom. Každý tím má svoje pravidlá, písané i nepísané, a prvý, kto ich musí rešpektovať je práve kapitán. Manažér ich stanovil, ale dodržiavať ich bola v prvom rade moja práca. Ako som už povedal, s Liedholmom tam bola flexibilita, ale Eriksson bol prísnejší.

Rím bol pre neho veľký klub, tak možno využíval tú prísnosť, aby si viac veril. Naopak, Liedholm mal toľko sebavedomia, že si mohol dovoliť byť uvoľnenejší. Pramenilo to nielen z toľkých jeho vedomostí o futbale, a úspechov čo by manažéra, ale tiež z pozície jedného z najlepších hráčov sveta, ktorým počas kariéry bol.

O svojich hráčskych časoch hovoril skutočne vtipne, sebapodceňujúco. Za Miláno hral s ďalšími dvoma skvelými švédskymi futbalistami – Gunnarom Grenom a Gunnarom Nordahlom. Spolu tvorili slávny záprah Gre-No-Li. Zvykol nám rozprávať: „Na San Sire som nepokazil prihrávku tri roky. A keď som jednu konečne pokazil, celý dav bol taký šokovaný, že sa zmohol len na ,Ooooh!‘.“

Nemožné, hovorili sme mu smejúc sa. Ale bol takou legendou medzi Milánskym publikom, že tí stále opakujú ten istý príbeh – na konci kariéry jeho pokazenej prihrávke vraj tlieskalo celé San Siro rovných päť minút. Uznanie rokov neomylnosti, ale poväčšine skôr uznanie lásky.

A aj keď taký uvoľnený, ako Liedholm bol, stále jestvovali veci, na ktoré bol veľmi háklivý. Museli ste rešpektovať svojich spoluhráčov, vážiť si manažéra, nehádať sa na tréningu, a nesmeli ste ohovárať spoluhráčov. To boli jeho pravidlá, o ktorých sa nevyjednávalo. A ako musí byť už teraz zrejmé, od Liedholma som sa veľa naučil. Bol a stále je mojím najdôležitejším futbalovým vzorom.

(Biografiu si môžete zakúpiť u nás v anglickom origináli, alebo v českej verzii.)