Southall – od smetiara až po brankársku elitu

Vo vestibule jedného hotelu v Cardiffe Neville Southall rozprával príbeh o svojej minulosti i súčasnosti. A ten je vskutku unikátny. Nielenže vyčnieval z radu už len tým, že bol brankár, ktorý má sám o sebe na ihrisku výnimočnú pozíciu, Southall vyčnieval z radu aj spomedzi samotných brankárov a vyčnieval aj z radu svojich spoluhráčov ako osobnosť.

Bol perfekcionistom; veľkou hviezdou, ktorá na tréningy vždy prichádzala na bicykli; smetiarom a futbalovým amatérom, ktorý sa stal jedným z najlepších hráčov v Európe; mužom, ktorý prehlásil, že svoj najlepší výkon za reprezentáciu Walesu predviedol pri prehre 1-7 s Holandskom. „Bol som vnímaný ako excentrický,“ hovorí Big Nev.

Predvídateľne nepredvídateľný Southall opustil školu bez kvalifikácie, ale v súčasnosti je radcom a učiteľom pre vylúčené deti. V rozhovore spomína všetko možné – kariéru v Evertone, Randyho Turpina (bývalý anglický boxer, pozn. red.), mládežnícke kluby, most v Arnheme, súčasného ministra školstva Michaela Govea, Dina Zoffa (bývalý taliansky brankár v 70. a 80. rokoch) či dokonca aj úplavicu z bitky pri Agincourte (počas storočnej vojny, pozn. red.).

Snaží sa spätným pohľadom zhodnotiť seba ako hráča, ktorý odohral rekordných 751 zápasov za Everton, takisto rekordných 92 za Wales, vyhral dva ligové tituly, dvakrát FA Cup a raz PVP v 1985, kedy bol vyhlásený za najlepšieho hráča roku. Pri tomto pohľade vraj vidí sebeckosť, ale nehovorí o tom s kritickým podtónom: „Ak ste profesionálnym športovcom, musíte byť sebecký. Nemôžete svoju prácu robiť na 95%, musíte byť tomu plne odovzdaný. Keď sa Howard Kendall posledný krát vrátil, povedal mi, aby som sa prestal snažiť byť vo všetkom dokonalý. Myslel som si, že je strelený. Keď sa na to pozerám teraz, tak už rozumiem tomu, prečo to povedal.“

Dnes už 53-ročný Southall sa nedávno začal pozerať na svoju minulosť a po 15 rokoch od posledného zápasu za Everton a Wales má napísanú pútavú autobiografiu. Pôvodne mala niesť názov Modrý Drak až do momentu, kým si pri Goodison Parku nevšimol čínsky stánok s jedlom, ktorý nesie rovnaký názov. Southall sa teda rozhodol usporiadať súťaž pre fanúšikov Evertonu. Výsledkom je Smetiarova Kronika a je tak zábavná, ako to naznačuje aj jej názov, hoci Waleská FA by s tím možno nesúhlasila. Ďalšími možnosťami boli napríklad Rubbish Keeper a Leaning On a Post.

Pri zmienke o sebeckosti prešla reč na známy incident počas prvého zápasu sezóny 1990/91 proti Leedsu, keď Everton doma po polčase prehrával 0-2 a Southall ostal sedieť opretý o bránkovú tyč miesto toho, aby šiel do šatne a počúval pokyny manažéra Colina Harveyho. Vtedy to bolo omnoho viac šokujúce, než by to bolo dnes. Je to udalosť, ktorú si každý vybaví v súvislosti so Southallom, čo on sám nepovažuje za nespravodlivosť.

„Bol som vnímaný ako odlišný. Jedni si mysleli to a druhí zase, že som hlupák. Ale nebol som. Toho dňa si ľudia domýšľali, že som strelení a že chcem prestúpiť. Len som si myslel, že som mal hrozný prvý polčas a chcel som si vyčistiť hlavu, to je všetko. Urobil som to už aj predtým, aj keď viem len o jednej osobe, ktorá si to pamätá. Bolo to na Plough Lane – v šatniach tam mali neskutočne horúco.

Colin o tom incidente nevedel, až kým neprišiel domov. Zavolal mi a nebol práve nadšený. Bol som suspendovaný na dva týždne. A hral som nasledujúcu stredu. Nemalo to nič spoločné s Colinom, išlo len o mňa. Bez zlých dní nikto nemá svoje dobré dni. Ani Bobby Charlton.“

Čo určite poznačilo Southalla bolo jeho detstvo v Llandudne a jeho otec Fred, ktorý počas II. svetovej vojny klamal o svojom veku, aby sa pridal k výsadkárom a napokon sa zranil pri Arnheme v roku 1944. „Kiež by ste mohli vidieť otcovu fotografiu. V Arnheme mal 21 a keď sa vrátil z vojny, tak vyzeral na 65. Nikdy o tom nehovoril. Ak niekde vysielali vojnový film, tak on sa nedíval. Nikdy nenadával na Nemcov, vždy obviňoval Američanov,“ vypráva Southall.

„Mal veľkú jazvu na hrudníku, kde to schytal bajonetom. O tom tiež nikdy nehovoril. ‚Amíci!‘ – to je všetko, čo by vám o tom povedal. Hore u seba mal samopal Sten a z času na čas ho aj vytiahol. Očividne bol aj naozaj dobrým futbalistom, ale nemyslím si, že by dnes sledoval futbal. Bol to chlap ako sa patrí a ak ste už raz boli vo vojne, zmení to váš pohľad na život.

Keď som sa pozeral na olympiádu a paralympiádu, znechutilo mi to futbal. Hanbím sa za každého futbalistu, ktorý spadne na zem. Videli ste skok do výšky? Skákali vyššie na jednej nohe než som ja kedy vyskočil na dvoch. A sú to futbalisti, kto skoro každé ráno ide zo svojho miliónového domu do miliónového auta na miliónové tréningové centrum. Je to zahanbujúce, nemyslíte?“

Jeho otec navštevoval lokál, ktorý mal na starosti Randolph Turpin a známy boxer zvykol aj navštevovať ich rodinu. Lenže Neville nikdy do jeho podniku nechodil, keďže je abstinentom. Ako sám hovorí: „Turpinov bar – v žiadnom prípade, to bolo chľastanie najvyššieho kalibru.“

Cesta na vrchol z Llandudna začala amatérskym futbalom cez poloprofesionálny až po pôsobenie v Bury, odkiaľ prestúpil do Evertonu. Vyskúšal si zamestnania ako čašník, pomocník na stavbe (nosič malty) a bol aj smetiarom.

Po krátkom čase pôsobenia na Goodison Parku ho Howard Kendall poslal na hosťovanie do Port Vale, aby otestoval jeho schopnosti. Už po dvoch mesiacoch sa vrátil a rýchlo sa vyprofiloval ako spoľahlivá brankárska jednotka. Napokon sa z neho stal najlepší brankár v Anglicku a pravdepodobne aj v Európe, čo však nemohol dostatočne preukázať kvôli vylúčeniu anglických klubov z európskych pohárov po tragédii na štadióne Heysel.

„Mohol z nás byť megatím,“ spomína, „a Howard mohol založiť dynastiu. Lenže tá šanca nám bola odobratá kvôli niečomu, čo vôbec nebolo nami zavinené.“ Ešte dodnes pretrváva v evertonskej rodine hryznúci pocit, ktorého hlas vraví „Čo z toho mohlo byť?“ Southall je hrdý Evertonian a aj keď hovorí, že spôsob, akým ho dnes prijíma klub je síce niekedy zmiešaný, ale zo strany fanúšikov sa mu vždy dostávajú uznanie a rešpekt.

V knihe je napríklad pasáž, v ktorej sa Southall spomienkami vracia k zápasu FA Cupu proti Stoke v januári roku 1984, keď Kendall bol ešte pod tlakom. Pri tejto spomienke poukazuje Neville na to, koľko Evertonianov cestovalo na zápasy vonku. „Bol to futbalový deň, ako sa patrí,“ píše vo svojej knihe, „trochu chladno a sviežo. Všetko, čo sme vtedy počuli, boli len naši priaznivci. Pred výkopom Howard prikázal, aby boli otvorené okná v šatni. ‚Len to počúvajte,‘ povedal nám. ‚Chceli by ste ich vari sklamať?“ Everton v ten deň vyhral.

Southall má dobré spomienky aj z reprezentácie Walesu. „Môj debut proti Severnému Írsku znamenal, že som bol na tom istom ihrisku ako môj hrdina Pat Jennings.“ A tak isto bol zastupujúcim manažérom pre zápas s Talianskom, v ktorom jeho protivníkom na lavičke bol Dino Zoff.

Ale sú tu aj iné príhody, v ktorých poukazuje na nekompetentnosť a nedostatok sebavedomia waleskej futbalovej asociácie. V rozhovore spomenul, že ho práve neohromilo, aká pozornosť sa venovala reprezentácii Belgicka pred nedávnym zápasom práve s Walesom. „Nepovedali by ste, že sme kedysi mali fakt skvelých hráčov.“

Keď Southall prišiel do Evertonu v 81. roku, Liverpool vtedy zažíval hospodársku recesiu a Toxtethské nepokoje (medzi miestnou políciou a afroamerickou komunitou, pozn. red.). Sotva to postrehol. Minuloročné nepokoje v Londýne však pozorne sledoval a kládol si otázku „či sa toho zúčastnili aj niektorí z našich“. Slovom „našich“ myslí vylúčených teenagerov, ktorých sa už dva roky snaží prehovárať a učí ich na cvičných kurzoch v Londýne a Kente. V roku 2006 si totiž spravil učiteľskú kvalifikáciu.

„Máme spoločnosť, ktorá dáva vylúčeným mladíkom možnosť učiť sa prostredníctvom športu. Tak isto sa venujú tesárstvu, stavebnému remeslu, umeniu a ďalším veciam. Ide o alternatívne vzdelanie. Zameriavame sa na deti, ktoré síce nie sú akademickými typmi, ale ktoré majú šikovné ruky a sú vnímané ako rušivé alebo naozaj sú rušivé. Nazývajú sa NEETs (Not in Education, Employment or Training).“

Existuje mylné presvedčenie, že tieto decká nemajú radi obmedzenia. Oni k nám však prichádzajú z prostredia, kde vôbec žiadne nemajú.“

Nevedia, kto je veľký muž pred nimi až kým ich nepošle si ho vyhľadať na YouTube. V súčasnosti sa mení vzdelávanie a to sa Southallovi nepáči: „Rešpekt pre učiteľov je už minulosťou. Očakáva sa od nich, že budú nadľuďmi. A Michael Gove (minister školstva, pozn. red.) likviduje praktické vzdelanie a remeslá. Nechce, aby deti chodili na kurzy, ale len do školy. Lenže typ detí, ktorí chodí ku nám, nechce sedieť medzi štyrmi stenami.“

Vo všeobecnosti si o dnešnej dobe myslí, že vládne nedostatok starostlivého zvažovania a trpezlivosti. „Potrebujeme zmeniť túto kultúru. Všetko je len o prítomnosti. Deti okamžite chcú novú obuv, aby mohli vyniknúť. Ja som nosieval čierne tričko, ale nie aby som vynikol. Myslel som, že útočník sa tak bude musieť dvakrát pozrieť, aby sa uistil, že som na svojom mieste.“ A Neville Southall tam obvykle bol.