Anichebemu pomohla viera a jeho matka

Napriek tomu, že má Anichebe ešte len 24 rokov, sám tvrdí, že len viera a pomoc jeho matky mu pomohli v časoch, keď ho stretávalo jedno ťažké zranenie za druhým. Návrat jeho streleckej formy teraz pomáha Evertonu k skvelému vstupu do sezóny.

Nie vždy to bolo pre tohto útočníka, ktorý vyrastal v Merseyside po prisťahovaní jeho rodičov také jednoduché. Po zranení kolena v zápase s Newcastlom v roku 2008 vynechal Anichebe celú sezónu, ďalších 6 mesiacov absentoval po poranení jeho druhého kolena pri rozcvičke v priateľskom zápase s Prestonom. Minulý rok pre zmenu maródoval 4 mesiace kvôli zraneniu stehna, ktoré si privodil pri plnení reprezentačných povinností v drese Nigérie.

„Bolo mnoho chvíľ, keď som bol psychicky na dne. Vrátiť sa po 12 mesiacoch a zraniť sa, znovu a znovu. Pýtal som sa, či to zato vôbec stojí. Pre ľudí je ťažké pochopiť, aké je to byť zranený. Nie je to len fyzické, ale aj psychické,“ hovorí Anichebe.

„Vidíte svojich spoluhráčov hrať, keď by ste tam mali byť s nimi. Priatelia a rodina chodí okolo vás a nevedia, či sa s vami majú o vašom zranení rozprávať. Som kresťan a miestami bolo ťažké udržať si vieru. Bolo príliš ľahké si myslieť, že všetko je na nič a nič to neznamená. Ale znamená.

Moja mama ma podporovala a hovorila mi, že Boh mi dal schopnosti a mal by som ich využiť. Donútila ma pokračovať v mojej viere, keď som ju už takmer stratil. Ak sa niečoho držíte, pomôže vám to prekonať prekážky, to ma dostalo cez ťažké situácie.

Steven Pienaar taktiež má svoju vieru. Netvrdím, že to z vás urobí skvelého hráča, ale pomáha vám to. Je vždy dobré mať pocit, že za sebou stále niečo máte, čo vás poháňa.“

Napriek tomu, že Anichebe je obrovský silák a na ihrisku nie je agresívny, rád svoju silu využije na odstavenie súpera. Raz bol kritizovaný za zákrok na brankára Liverpoolu, Jerzyho Dudeka počas zápasu rezervy, ktorý prilákal množstvo pozornosti. V roku 2010 bol vylúčený v zápase s Manchestrom City po súboji s Pablom Zabaletom. Citizens vtedy naposledy prehrali domáci zápas.

„Nepotrebujem chodiť do posilňovne a dvíhať činky, aby som bol veľký. Keď prídem dole z ihriska, som uvoľnený, normálny človek, nie som agresívny. Niektorí ľudia hovoria, že je to nevýhoda, pretože na sebe nepracujem dosť. Ale na ihrisku som iný.

Pozrite sa na boxerov. Pred zápasom si poprajú a potom skúšajú niekoho udrieť do hlavy. Som veľký a silný, používam schopnosti, ktoré mi dal Boh. Nie som ako Steven (Pienaar), aby som prenikal pomedzi niekoľkých hráčov.“

Zranenia znamenali, že Anichebe si pripísal iba 40 štartov od podpísania zmluvy s Evertonom, ešte v roku 2005, teda s klubom, s ktorým trénoval už od svojich 10 rokov. Na druhej strane až 85krát nastúpil do zápasu ako náhradník, čo je klubový rekord.

Príchod Nikicu Jelaviča a belgického útočníka, Kevina Mirallasa znamená, že o miesto v zostave sa zvádza veľký boj. To je však niečo, čo Anichebeho skôr motivuje, ako odrádza. V tejto sezóne stihol vstreliť už tri góly.

Najhoršia skúsenosť, akú musel vo svojej kariére nigérijský útočník prekonať, prišla v zárodku jeho kariéry, keď hral Everton európsky zápas v Ukrajine. Anichebe vtedy čelil podobným rasistickým urážkam, ako hráči Albionu do 21 rokov v zápase proti Srbsku.

„Stalo sa to pred zápasom a je to pravdepodobne najhoršia vec, akú som videl,“ povedal Anichebe. „Šiel som s tímom okolo ihriska a diváci začali pokrikovať rôzne zvuky, ktorými napodobňovali opice. Bolo to akoby to robili synchronizovane – bolo to šialené.

Všetci na mňa pľuli, skoro ako keby pršalo. Povedal som to usporiadateľom, oni sa však iba smiali. Viem si predstaviť, čo prežívali anglický chlapci minulý týždeň,“ spomína 24ročný útočník nerád.

Bolestivou skúsenosťou si prešiel aj v roku 2009, keď ho polícia vypočúvala, či sa pozeral do klenotníctva, okolo ktorého prechádzal, keď bol zranený. Policajti ho ponižujúco schmatli za barle a obvinili z pokusu o útek. Neskôr sa za incident, ktorý považuje Anichebe za rasovo motivovaný, ospravedlnili.

Dôležitejšie však je, že ak by pokračoval vo svojej súčasnej forme, mohol by v januári čeliť dileme pri pozvánke na Africký pohár národov. Veľký fanúšik Nigérie (jeho rodičia sa tam dokonca znovu odsťahovali) by tak stál medzi rozhodnutím reprezentovať Super Eagles, alebo prejaviť lojalitu ku klubu, ktorý ho tak výrazne podržal.

„Milujem svoju krajinu, ale myslím na Everton,“ dodal. „Everton mi náramne pomohol, keď som bol v depresiách zo zranení. Stáli pri mne. Poslali ma do Ameriky a do Belgicka, aby som sa mohol zotaviť. Mohol by som spomínať na svoje zranenia, ale je lepšie na to zabudnúť a byť mužom. Kým som zdravý, som dobrý.“