Výjazd na Merseyside derby

Milovali ju všetky legendy EFC – Dixie Dean (okrem osláv gólov pred ňou si na nej s fans dal občas pár pív). Howard Kendall vravel v r. 1985 hráčom v semifinále s Bayernom v prestávke aby v 2. polčase len dotlačili loptu pred Gwladys street a fans už loptu do siete vtiahnu sami…

Lístok som kúpil len vďaka členstvu v oficiálnom klube podporovateľov, teraz sa volá PROEVERTON (pred rokmi Evertonia). Odporúčam ho každému – okrem finančnej podpory svojho klubu (a toho že fráza “vyhrali/remizovali/získali sme…“ získa reálny rozmer) získate viacero výhod, tou hlavnou je predkupné právo lístkov o min. 3 dni pred tým ako sa dostanú do voľného predaja. Pred derby sme mali predkupné právo až cca 8 dní. Derby sa vypredalo 2 dni pred tým ako sa mali dostať lístky do voľného predaja, takže bez členstva v PROEVERTON by sa mi to nepodarilo. Na čiernom trhu stáli v deň derby od 180 – 600 libier… Hľadanie najlacnejšej dopravy mi určilo dobu pobytu na 22. – 24.11. 2013.

Pri hľadaní doplnkového programu som našiel autogramiádu legendy Evertonu Boba Latchforda v piatok. Problém bol však čas, do Liverpoolu som prichádzal v čase keď sa už mala skončiť. Pri ďalšom hľadaní som na toffeewebe našiel súťaž o 2 lístky na event “Everton Derby Day Heroes“. Mrknem čo je to za akciu a napriek otvoreným ústam nedýcham… Zrazu bola „iba“ autogramiáda zabudnutá.

Päť legiend Evertonu malo celý večer (od 6.15 p.m. do polnoci) rozprávať svoje zážitky z derby zápasov a významných momentov kariéry. Vyplnil som vedomostnú súťaž ale výsledok mi bol vopred jasný –  ako smoliar to nevyhrám ani keby sme súťažili dvaja. Vstupné bolo len 35 eur, čo je neuveriteľne nízka cena na 6 hodín s piatimi legendami Evertonu, naviac, koľkokrát budem mať ja, fanúšik zo Slovenska možnosť zažiť 5 legiend EFC pokope a na tak dlho. Event však vyzeral byť vypredaný a v Runcorne, čo je mestečko asi 15 míľ od Liverpoolu. Pre svoje sny musíme urobiť všetko, tak som sa s tým nebabral a rovno som zavolal organizátorovi Tonymu. Srdcervúco popisujem moju 24 ságu fandenia EFC a to čo by pre mňa účasť na tejto akcii znamenala, s obavou že ma pošle ako otravu do teplých krajín. „Hi mate, to nebude problém, jasne že pre teba nájdem lístok, hlavne ak kvôli derby a akcii meriaš takú cestu,“ ozvalo sa z druhej strany. Ďalšie dni mi ešte Tony ušetril polovicu nákladov na dopravu do Runcornu (keďže lokálne spoje verejnej dopravy pre daný čas sa nedali na nete nájsť, vyzeralo to že budem musieť platiť 60 libier za taxi) – našiel mi lacný vlak ktorým som sa tam dostal.

Nedalo mi to a skúsil som ešte jednu otravnú otázku – opýtal sa či bude možné získať podpisy legiend, alebo možnosť odfotiť sa s nimi. „Hi mate a čo ak ťa zoberiem do backstage za legendami kde sa ti podpíšu, odfotíš sa s nimi a budeš s nimi môcť pokecať.“  Tma, až po chvíli sa preberám z bezvedomia. Záverom sa ho pýtam ako mu môžem zaplatiť lístok. „V pohode mate 😉 načo budeš míňať peniaze na bankové či poštové prevody, si evertonian, veríme si ;-), zaplatíš na vstupe keď prídeš.“

Cesta z Košíc do Liverpoolu prebehla rýchle, zrazu vchádzam do haly (v podstate veľká reštaurácia s 2 časťami a pódiom pre eventy). V sále asi 250 – 300 evertonians, po stenách visia vlajky EFC, na stoloch modré sevítky, modré balóny, z reprákov znejú tradičné songy Evertonu. Kupujem lístok, poprosím vyhadzovača aby zavolal Tonyho, stále čakám kde bude ten zádrhel, mne veci v živote tak ideálne nevychádzajú. Upokojím sa keď vidím na prvý pohľad správňaka, z diaľky sa usmieva, ukazuje mi 1, usadí ma v „prvej rade“ pri stole najbližšie k pódiu. A pozýva do backstage. Trochu som sa obával stretnutia s legendami EFC – možno sa niektorí z nich nebudú chcieť pred vystúpením baviť s nikým, možno niektorí, unavení z neustále atakovania fanúšikmi, zareagujú arogantne… Opak bol pravdou. Vchádzame do miestnosti kde sa rozpráva Graeme Sharp, Andy King, Kevin Sheedy, vedľa nich Bob Latchford a Kevin Campbell. Tony ich poprosí o chvíľu a zoznamuje ma s každým z nich. Ani jeden z piatich legiend EFC to neberie formálne, každý sa mi pozrie do očí, znovu sa opýta na meno, podá mi ruku a niečo sa ma opýta. Prehadzujem pár viet z Graeme Sharpom, krátko hovorím o tom ako som sa dostal k fandeniu EFC. Dávajú mi autogramy na tričko a klubovú kartu Proeverton. Kevin Campbell hovorí o mladých talentoch Evertonu. Všetci piati boli skromní, príjemní, ochotní, žiadne maniere hviezd.

Vraciam sa k stolu. Celý večer mám to šťastie stráviť v spoločnosti 3 skvelých evertonians, otca (Glyn) ktorý fandí Evertonu 50 rokov, jeho syna, ktorý si pamätá fandenie EFC od 90-tych rokov a ešte 1 srdečného chlapíka. Rozprávajú zážitky zo zápasov, výjazdov. „Fanúšikovia Evertonu sú ako jedna rodina – nie je to fráza,“ opakuje Glenn. „Potvrdilo sa mi to mnoho krát, napríklad keď som bol na konci 70-tych rokov počas derby na  Gwladys Street. Vtedy bolo ešte na státie. Dali sme gól a na Gwladys  leteli všetci dole smerom k plotu, všetci sme skákali ako bláznivý… Zrazu mi zleteli okuliare, bez ktorých som už vtedy videl veľmi zle. Napriek tomu že bolo po góle a každý skákal a kričal, stačilo aby som zvolal „stratil som okuliare, bez nich som takmer slepý!“, zrazu okolo mňa evertonians stíchli, rozostúpili sa, začali hľadať okuliare a o pár sekúnd mi ich už podávali. A potom sme skákali ďalej. Glyn tipuje umiestnenie Evertonu túto sezónu na 6. miesto, jeho syn je optimista a vidí to na 4. miesto. Všetci sa zhodujeme, že je ešte priskoro na hodnotenie Martineza, zatiaľ je však veľmi príjemným prekvapením. Až na otázne získanie Kone-ho vyzerajú doposiaľ jeho vlastnosti a kroky – pozitivizmus, ambicióznosť, atraktívny štýl hry, ostatné prestupy, práca s tímom, výsledky, schopnosť včas ovplyvniť dej zápasu, ako aj vyjadrovanie sa o Evertone veľmi príjemne a sľubne. Glyn vraví, že len vďaka Evertonu má takú vášeň k futbalu. Ak by EFC zanikol, futbal by ho bavil omnoho menej. Občas si pozrie aj iné zápasy, aj bavia len minimálne. Naopak pri Evertone prežíva emócie a vášeň ktorá sa nedá porovnávať.“

Dlho rozprával o svojom najväčšom modrom idole – Bobovi Latchfordovi, ako ho roky sledoval. Byť na akcii kde pár metrov od neho vystupuje Bob Latchford bol jeho dlhoročný sen. Celý večer sa mi starostlivo venovali až som mal výčitky že si ho kvôli mne riadne neužili. Mám čo robiť aby mi vkuse nekupovali pivá či jedlo, trpezlivo mi vysvetľujú význam scousers fráz, ktoré odznejú z pódia a v spisovnej angličtine sa nevyskytujú. Neskutočne správni chlapi.

Večer moderoval Darren Griffiths (Everton Media and Publications Manager). Na pódiu pozýva najprv komika Marka Langleyho, celkom zábavne imituje futbalistov a manažérov anglickej premierleague, repre. Najviac sa bavíme na S. Gerrardovi a R. Hodgsonovi. Griffiths následne uvádza Alana Myersa (Everton Communications Director), ktorý spočiatku popisoval svôj pracovný problém – LFC nemusí natoľko, že nemá žalúdok ísť na ich Anfield Road a to ani počas derby. Už mal kvôli tomu pracovné komplikácie, keďže mal na starosti počas derby okrem iného aj servis pre manažéra EFC. Vždy to dohodol tak, že určil svojho podriadeného aby sa staral o manažéra EFC na Anfielde a on manažéra len doviezol a odviezol. Jeho historku o tom ako si Dave Watson po derby na Anfielde v r. 1999 vystrelil z nemenovaného hráča red shits porozprávam z gentlemanských dôvodov (voči redshite fanúšikom) len osobne 😉

Potom začali rozprávať svoje zážitky legendy. Ako prvý vystúpil obľúbený stredopoliar Andy King (1976 – 1980, 1982 – 1984; 195 zápasov za EFC, 49 gólov). Potvrdil svoju povesť vtipného showmana a rozprával zážitky z asi všetkých 12-tich derby v ktorých hral a v ktorých vsietil 3 góly. Pristavil sa samozrejme aj pri „Andy King derby“ z októbra 1978, v ktorom Everton vyhral nad LFC po dlhých 7 rokoch vďaka jeho skvelému gólu z cca 17 metrov. Počas jeho vystúpenia sme sa neprestali smiať asi ani raz.

Nasledoval Kevin Sheedy, naše skvelé ľavé krídlo (a jediný z prítomných legiend, ktorý v rámci mladíckeho skratu obliekal aj dres redshite 😉  Za Everton hral celú slávnu dekádu (1982 – 1992), počas ktorej sme 2 x vyhrali titul, FA Cup, Európsky PVP atď. Za Everton nastúpil v 369 zápasoch a ako stredopoliar dal úctyhodných 97 gólov, vrátane derby či finále PVP v Rotterdame. Bol jedným z najlepších ľavých krídiel svojej doby s neuveriteľne presnými pasmi, 2 x menovaný do top 11 roka anglickej ligy. Hovoril aj o svojom známom góle z apríla 1987 na Anfielde, kde strelil z priameho kopu z asi 20 metrov krásny gól do ľavého rohu brány pred the Kop. A s takým špeciálne šťastným úsmevom spomenul ako ho oslávil neslušným gestom smerom k redshite fans na the Kop. Záverom sa pristavil pri tom, ako  mnoho ľudí hromží na astronomické mzdy futbalistov v súčasnosti, pričom samozrejme majú svoju pravdu. Na druhej strane uviedol pár príkladov veľmi tvrdého, presne nalinajkovaného denného režimu dnešných mladých špičkových futbalistov, ktorí si mladosť moc neužijú. V jeho dobre bol režim mladých aj dospelých futbalistov, ako aj požiadavky na životný štýl, omnoho benevolentnejšie. „My sme si svojho času užili viac zábavy a som tomu rád,“ zakončil Sheedy.

Ako tretí vystúpil Graeme Sharp, 4 krát najlepší strelec Evertonu v sezóne. Keď som začal fandiť Evertonu v roku 1988, stal sa tento úspešný útočník EFC pochopiteľne rýchle mojom obľúbeným hráčom. Za Everton odohral 12 sezón (v podstate celú kariéru počas ktorej dosahoval top výkonnosť). V rokoch 1979 – 1991 nastúpil v 447 zápasoch v ktorých vsietil 159 gólov, čím sa stal druhým najlepším strelcom gólov hneď po Dixie Deanovi. V sezóne 1084-85 vsietil 30 gólov v 54 zápasoch. Spolu so Sheedym vyhral pre Everton trofeje v slávnych 80-tych rokoch (nespomenul som ešte 4 výhry v FA Charity Shield), plus cenu „Goal of the Season“ za gól proti redshite v derby r. 1984 na Anfielde.  Sharpy spomínal skromným spôsobom na zážitky z derby, samozrejme aj na „ten“ gól z 84-tého. Glyn mi počas jeho vystúpenia vraví, že kedykoľvek budem chcieť stretnúť G. Sharpa, kedykoľvek budem niečo potrebovať – mám si ho dať zavolať, vždy bude ochotne k dispozícii a rád pomôže, vyjde v ústrety…

Ako predposledný vystúpil útočník Kevin Campbell, (v rokoch 1999 – 2005 nastúpil za EFC v 145 zápasoch pričom strelil 45 gólov). V derby nastúpil 8 krát a na konte má 3 vsietené góly. Najpamätnejší gól, o ktorom pochopiteľne rozprával, bol ten ktorým sme naposledy vyhrali na Anfielde v r. 1999. Zo slovami „málo čo vyváži ten skvelý pocit ako keď skórujete v derby na Anfielde a vidíte evertonians radovať sa na the Kop“ (aj keď sa písal r. 1999, na the Kop sa dostalo pomerne dosť našich fans). Campbell spomínal aj na to ako sa vôbec dostal do Evertonu. „Viete, ako londýnsky chlapec, som sympatizoval s Arsenalom…“ (veľké bučanie v sále, prerušená príhovor, Campbell sa smeje a prosí fans aby počkali do konca) „za ktorý som aj začal hrávať. Keď som s Arsenalom v 90-tych rokoch vyhrával trofeje, nevedel som si predstaviť, že by som zakrátko hral za Everton, ktorý sa v tej dobe trápil. Po istých udalostiach, ktoré mi nevyšli, som odišiel z Arsenalu a premýšľal ako ďalej. Mal som to šťastie v tej dobe stretnúť viaceré úžasné legendy Evertonu, napríklad Dave Hickson pre ktorého je na dnešnej akcii vyhradená spomienková časť v rámci jeho odchodu v 2013; Brian Labone a ďalší. Tí mi rozprávali o Evertone mnoho pekných vecí.“  Keď neskôr prišla ponuka od vtedy trápiaceho sa Evertonu, prijal ju. Ako spoznával prácu klubu, fanúšikov… „tak som sa do Evertonu zamiloval… osobitne hrdý som na to že som bol prvým kapitánom Evertonu s čiernou farbou pleti“  dodal na záver Campbell. Ako po vystúpení každej legendy, nasledovali choráli na jeho osobu a standing ovation.

Krátku prestávku využívam na kúpenie pív pre mojich spolusediacich, ktorí ma hostili dovtedy, dávam si poradiť od ostatných evertonians v rade ktorý je najlepší miestny Ale. Ako posledný vystupuje Bob Latchford, asi najvýraznejšia osobnosť Evertonu v 70-tych rokoch. Za Everton odohral 289 zápasov, v ktorých dal 138 gólov, čím sa stal tretím najlepším strelcom Evertonu v histórii. Gólov dal o niečo menej ako Sharpy, vzhľadom na nižší počet zápasov má ale lepšie priemerné skóre. V r. 1977 hral s Evertonom finále ligového pohára. Najlepší strelec anglickej ligy 1978, 6 x najlepší strelec Evertonu. Pred sezónou 1977-78 britské noviny Daily Express, znepokojené malým počtom gólov strieľaných útočníkmi, vypísali odmenu 10 000 libier tomu, kto dá prvý 30 gólov za sezónu. Ešte v tej sezóne tých 30 vsietil Bob Latchford.

Asi najskromnejšie a „najobyčajnejšie“ pôsobiaci bol Bob Latchford. Okrem iného, prvé slová jeho vystúpenia boli „som vďačný za pozvanie, ale viete, ja si na tejto akcii nezaslúžim byť, v derby som nedal ani jeden gól; vymenil by som mnoho v mojom živote za to, aby som aspoň jeden gól do siete Liverpoolu dal, ale žiaľ, pre rôzne okolnosti sa mi to nepodarilo.“ Búrlivý nesúhlas z publika, výkriky o tom čo znamenal pre fans. Pre môjho prísediaceho kamaráta Glenna je to najväčší idol EFC; kvôli nemu už šiel na dve podobné akcie, ale Bob Latchford musel odrieknuť na poslednú chvíľu svoju účasť, až teraz sa mu podarilo zažiť ho na takejto akcii. Znovu som si uvedomil aké šťastie som mal na túto akciu. Stráviť 7 hodín v piatimi takýmito legendami EFC pokope…

Bob rozprával o svojej sezóne v ktorej dal 30 gólov, podrobnejšie sa pristavil pri poslednom zápase s Chelsea. K 30-tim mu chýbali ešte 2 góly. Kontext v akom sa zmieňoval o Chelsea ako o fackovacom panákovi (bez arogancie, v tej dobe CFC takým tímom bola) mohol byť pre dnešných mladých fans zaujímavý. Aj keď Everton valcoval CFC, prvé 3 góly dávali iní hráči, ktorí sa mu po celú cestu od bránky až po stredový kruh ospravedlňovali 🙂 Svoj prvý gól zápasu a 29 celkovo dal až v 72. minúte a vyše 40 000 fanúšikov v Goodisone bláznilo. Piaty gól dal Lyons, ktorého o pár minút faulovali v 16-tke CFC. K penalte sa postavil nik iní než Bobby a … slovami Latchforda „zbytok je už históriou“ 🙂 6-0. Goodison explodoval, chorál „Bobby Latchford walks on water…“ sa spievali asi najhlučnejšie. Zaujímavé bolo ako popisoval pocity, rozhovory s hráčmi počas toho zápasu…

Po polnoci na záver akcie si zobral záverečné slovo Tony, poďakoval legendám, ďalším organizátorom. Vravel že jeho cieľom jeho niekoľkomesačnej prípravy bolo priniesť prítomným fanúšikom EFC zážitok pred derby. „Osobitne dúfam, že z tejto akcie má dobrý zážitok jeden dlhoročný fanúšik zo Slovenska, ktorý cestoval zďaleka kvôli tejto akcii a derby…“ až po chvíli som si uvedomil, že hovorí o mne. Doplnil ešte nejaké vety o mne… potlesk, Glyn do mňa drgá že by som sa mal postaviť, tak sa červenajúc staviam na nohy, hluk ako pri góle, do toho nejaký chorál, bokom vidím tlieskať legendy …  Hm, bolo to krásne gesto organizátora a evertonians, skvelá chvíľa, ale po čase som si uvedomil že, riadne nezaslúžená. Mnoho fanúšikov v sále si to podobné gesto zaslúžilo neporovnateľne viac ako ja. Napríklad vedľa mňa sedel starý pán, tak okolo 70, na vozíku, vývody hadičkami, ťažko dýchal, celoživotný fanda, a keby ste videli ako prežíval vystúpenia legiend EFC… A rad ďalších starých fanúšikov, celoživotných permanentkárov, ľudí ktorí aj v zlých časoch EFC či osobných dávajú aj posledné peniaze na domáce zápasy, výjazdy atď.

Derby matchday

O 9.00 si vyberám lístky v Box Office, kupujem suveníry manželke, zápasový program, časák Everton a idem 2 a pol hodiny pred zápasom k Park End na Players parade loviť autogramy od hráčov. Postupne získavam autogramy L. Baines-a, R. Barkley-ho, A. Alcaraz-a, G. Barry-ho, R. Lukaku-a, S. Colemana a spoločné fotografie s Barry-m, S. Distin-om a G. Deulofeu-om. Najdlhšie sa venoval fanúšikom, hlavne deťom Baines, ale všetci hráči boli (v rámci pravidiel Evertonu) voči fanúšikom ústretoví. Players Parade je oficiálne akcia ktorá začína cca 2 hod. a 45 min. pred zápasom pred Park End tribúnou a každý, ak sa dostane do prvej rady na plote, môže získať podpis alebo fotku s hráčom.

Potom som si šiel pozrieť kostol (ktorý mal na svojom štadióne Everton ako prvý futbalový klub na svete a stále máme kvôli nemu akoby nedokončený Main Stand), keďže som to nestihol pri svojej prvej návšteve Goodisonu. Na prízemí sa varil čaj pre tých chudobnejších a na poschodí organizovala akciu organizácia Everton Heritage Society. K videniu bolo napríklad Šesť olejomalieb zakladateľov Evertonu a moderného športu v Liverpoole s ich životopismi,  umelecké fotografie evertonians a zápasov EFC za posledných 40 rokov. Taktiež ukážky fanúšikovských čiapok z konca 19. storočia, ukážky viacerých pamätihodností a predaj originálnych zápasových spravodajov z posledných cca 50 rokov. Kúpil som si tri, z rokov 1961, 1967 a 1982, za neuveriteľnú 1 libru za kus… Pri platení sa ma pýta kultivovaný asi 60 ročný pán odkiaľ som. Pri odpovedi že zo Slovenska vraví, že na Slovensko rád spomína. Bol na zápase Everton – Inter Bratislava v 1984-tom v rámci 2. kola Európskeho pohára víťazov pohárov, ktorý v tú sezónu nakoniec Everton vyhral. Mnoho evertonians chcelo vycestovať do Bratislavy, ale cez komunistické papiere sa ich nakoniec predralo a do Bratislavy docestovalo asi 250 – 300, čo je na 80-te roky a komunistickú hranicu skvelý výkon. Letenky boli pre obyčajných ľudí v tých rokoch pridrahé. Preto cestovali na zápas 5 dní autom a autovlakom. Najprv Nemecko, potom Rakúsko. Najdlhšie sa však zdržali na komunistickej Československej hranici, kde sa im colníci snažili znepríjemniť život čím sa dalo, na aute im rozobrali asi všetko čo sa dalo. Kvôli asi 10 hodinovej buzerácii na hranici sa dostali na štadión až v 10 minúte, pričom Everton dal jediný gól v 6. minúte (Bracewell) – nadávali údajne ešte dlho. Po zápase mali problém dostať sa do Viedne, keď sa im prihovorila nejaká rodina a nezištne ich u seba ubytovala.

Pred Main Stand stretávam Iana Snodina a získavam ďalší zaujímavý podpis. Hodinu pred zápasom už idem na Lower Gwladys Street. Miesto mám v strede (LG4) siedma rada zhora, takže dobrý výhľad. Rozcvička tímu začína tradične cca 45 min. pred zápasom, pár metrov od plotu sledujem Howarda. Rozcvička tímu je viac technickejšia oproti tomu čo si pamätám z Moyesovej éry. Podľa tradície pred koncom rozcvičky, cca 25 min. pred začiatkom zápasu, pribehne celý tím pred Gwladys street, ktorý vstane a tlieska, predvedú pár vecí a odchádzajú do šatne. Idem do útrob Gwladys street, dávam si Chang, následne rozmrazujem stuhnutý jazyk a idem na svoj flek. Fanúšikovia okolo mňa vravia ako neznášajú derby, je im pred ním až fyzicky zle. Asi 10 min. pred začiatkom zápasu začínajú prvé chorály a fans prechádzajú z útrob na sedadlá. O pár minút vychádzajú hráči na ihrisko, všetci vstávajú, každý tlieska, kričí ako by od toho závisel život niekoho blízkeho. Začínajú prvé chorály ktoré už spieva celý Gwladys street „red white shite red white shite hello hello…“ „we hang kopites one by one on the banks of the royal blue Mersey…“. V prvých minútach sa niektorí hráči LFC snažili (mimo záberu kamier ako som si všimol doma) vyžalovať výhody u sudcu – z Gwladys street leteli všetky ruky hore (a nedopité pivo k čiare) a ja som sa, popri zapojení sa, len čudoval koľko variant existuje v angličtine na slová fuck či bastard. Vývoj zápasu ste videli, preto sa mu v opise nebudem venovať. V 5. minúte dáva Coutinho gól. V tej chvíli rozumiem evertonians čo mysleli tým že im je zväčša až fyzicky zle. Chorály sa ale spievajú ďalej, Everton hrá dobre a… v 8. min. dáva Mirallas gól. Ťažko popisovať emócie a  správanie sa evertonians na Gwladys street. Skúste predstaviť maximálnu radosť prechádzajúcu do exaktického stavu. Máte? Tak si to vynásobte desiatimi. Máte? OK a teraz si to znovu predstavte 10 x intenzívnejšie.  Asi 2 – 3 minúty skákanie, objímanie sa s neznámymi ľuďmi. Najprv Vám dav drží telo a skáče s ním 5 metrov doprava, potom do ľava, pár ľudí skáče po sedadlách… Celý Gwladys má ruky hore a spieva jeden chorál za druhým, žiaľ v 19. min. dáva ten koho zuby sú v ofsajde skôr ako on gól na 1-2. Nervozita fans zase rastie, ale vidiac našu dobrú hru veríme, že dnes uhráme aspoň remízu. Martinez dostál svojej povesti. Everton hrá ešte lepšie a útočnejšie ako v prvom polčase, na bránu redshite sa valí jeden útok za druhým. V 72. minúte potom, ako Mignolet vyrazil priamy kop Lukaku-a,  prihrávku pred bránu Mirallas, tečuje ju McCarthy k Lukaku-ovi a ten vyrovnáva. V tej chvíli mi zastával čas, nie myslím to vážne, pamätám si to presne. Lopta od Mirallasa – pár sekúnd stojí čas, pár sekúnd spomalený záber – teč McCarthy-ho, lopta ide pred Lukaku-a, vidím jeho napätý výraz tváre, zase sa zastaví čas na pár sekúnd, kope do lopty, tá letí na bránu, čas zase stojí, napätie vo mne rastie už príliš, tlačím loptu do brány očami, silou vôle … Mignolet sa jej len dotkne a lopta rozvlní sieť. Znovu intenzívna extáza, možno ešte o niečo viac, okuliare mi letia o radu nižšie, okamžite mi ich podávajú a skáče sa ďalej. Nevládzem s dychom, hlasivky mi odišli už po prvom góle. Vstáva celý Goodison, vyše 37000 evertonians má ruky nad hlavou a spieva na plno, hráči EFC ďalej útočia na bránu redshite. Tú chvíľu sa snažím zapamätať si. Čo vám povedať o tom čo sa dialo po 3 góle? 🙂 Cítil som ako mi niekto odbil čiapku z hlavy (nakoniec mi ju podali z tretej rady nado mnou, ako sa tam dostala, netuším. Pár radov pod sebou som dokonca videl ležať pár fanúšikov na zemi. Celý štadión na nohách, chorál za chorálom, kopec ľudí sa objíma – žiaľ 2. min. pred koncom prekazil blížiace sa masívne oslavy gól Sturridge-a . Je mi zle, dívam sa znovu a znovu na bránu a sudcu či fakt ten gól platí…

Po zápase odchádza každý bez nálady, tá čiastočne prichádza až v krčmách, kedy ľuďom dochádza aké skvelé derby sme videli. Obchádzam na County Road pár známych krčiem, kam radi chodia evertonians, užívam si atmosféru v nich.

Večer ešte idem na pivo s českým fanúšikom Evertonu, ktorý žije dlhé roky v Liverpoole. Ako človek, ktorý sa pôvodne nezaujímal o futbal, začal chodiť najprv na Anfield, ale stále mu ale rad vecí vadil. Potom začal chodiť na Everton a zamiloval sa. Vravel mi viacero zlých skúseností o Liverpool FC (podobne ako viacerí evertonians z Merseyside), ktoré ako gentleman nenapíšem, ak tak zdelím osobne. Fanúšikovia LFC sú potrestaní dosť už len tým akému tímu fandia, nie je etické im ešte pridávať.

V nedeľu doobedu som si ešte pozrel pamiatky zahrnuté do kultúrneho dedičstva UNESCO, ktoré som nestihol pred rokmi, hlavne Albert Dock. Na architektúre v Liverpoole je okrem iného zaujímavé, ako sa tu mieša britská architektúra s rôznymi štýlmi kontinentálnej. Veľmi zaujímavé mesto s množstvom kultúry ku ktorej som sa tentokrát ani nedostal. Pre predstavu – len v sobotu po derby vystupovali v Liverpoole dve svetoznáme kapely a mnoho ďalších zo všetkých štýlov, vrátane slávneho Cavern klubu.

Neviem čím som si zaslúžil zažiť najlepšie derby za posledných mnoho rokov a mnoho ďalších neskutočných zážitkov, ale som veľmi rád že som šiel za svojim snom.