Stagnuje prínos akadémie?

Dovoľte mi malé, hoci nie krátke zamyslenie nad problémom, opantávajúcim nezrelé základy, na ktorých má byť kolíska futbalu postavená. Mládež.

„Nikdy by som nesúhlasil s privedením hráča, keď máte mladíka, ktorý je pripravený a ktorý bude nakoniec robiť tú istú robotu – sedieť na lavičke.“

Joe Williams

Antonee Robinson a Joe Williams, obaja už bývalí hráči Evertonu, od leta zarezávajú v Championship. Ich novým zamestnávateľom je Wigan. Krátko po začiatku sezóny ich pre magazín The Athletic vyspovedal Patrick Boyland a ich názory ma inšpirovali k tomuto článku. Táto mladá dvojica totiž mala predpovedanú svetlú budúcnosť v klube, ktorý ich vychoval, ale ako to už býva, cestu mladým talentom často blokuje zahraničný dovoz hotových aj nehotových hviezd.

Neraz preto hľadajú skúsenosti prostredníctvom hosťovaní, alebo trávia čas vysedávaním na lavičke materského tímu. Dá sa potom vôbec presadiť? Doposiaľ relatívne nová veková kategória do 23 rokov mala síce dobrý úmysel, no stále plnohodnotne nenahradí mužský futbal. Nehovoriac o tom, že ak v danom veku ešte hráte za rezervu, ste odpísaný na predaj, či vypršanie profesionálnej zmluvy.

A je vôbec pre hráča prospešné stráviť každý polrok, rok niekde inde? Všade narazíte na nové prostredie, na ktoré si musíte zvykať, nových trénerov, nové taktiky a iné požiadavky. Časom sa z toho môže stať naozajstný chaos, najmä v mladej hlave, ktorá sa ešte len hľadá. Ideálny scenár potom existuje asi len v náručí príležitosti, trebárs obmedzenej, v prvom tíme.

„Everton mal nových majiteľov a kúpil veľa hráčov za obrovské peniaze. Keďže ich priviedli, musia s nimi hrať.“

Antonee Robinson

Ako ale nastaviť systém, v ktorom nie je dovolené riziko? Takmer všade po Európe môžeme vídať účasť B-tímov v nižších ligových súťažiach. Preto sme neraz svedkami raketového vzostupu mladých hráčov, úspešne etablujúcich sa materských kluboch v Nemecku, Holandsku, alebo iných významnejších ligách. V Anglicku to je ale len veľmi ťažko predstaviteľné. Veľkú úlohu hrá tradícia.

Aby som to zľahka osvetlil, na Britských ostrovoch ako kolíske futbalu je v podstate nepredstaviteľné, aby miestenku v lige hocijakému miestnemu klubu „ukradla“ nejaká liaheň prvoligového nafúkanca a roztrhala vyše storočie tvoriacu sa históriu. Je to niečo, čo našinec len tak nepochopí. Okolo aj najmenších klubov sú budované komunity, ktoré spájajú ľudí už od ich založenia. Jedinečné putá, viažuce rodiny, priateľov, susedov, kolegov.

A hoci hlasy za presadenie B-tímov z roka na rok silnejú, ja osobne si nemyslím, že sa k tomu v blízkej dobe anglická futbalová kultúra vôbec dostane, tobôž ako k hlavnej téme. Naposledy túto myšlienku zmietli zo stola pred dvoma rokmi. Ak by sa tak aj stalo, v rámci spravodlivosti, predpokladám, že by musela futbalová federácia zaradiť jednotlivé rezervy na spodok celej pyramídy, ktorá číta počet až dvadsať poschodí. Alebo nemusela?

Minulý rok rezonovala Talianskom vcelku historická udalosť. Juventus, ako prvý tím v histórii futbalu na Apeninskom polostrove, zaregistroval svoj mládežnícky tím U23 do Serie C. Áno, aj táto temperamentná krajina sa dlho bránila zavedeniu rezerv do seniorských súťaží, ale množiace sa finančné problémy mnohých celkov doslova vydláždili cestu veľkým a najmä schopným platiť.

„Ak ste už hrali poriadny futbal, nechcete sa viac vrátiť do U23. Už ste spravili ten krok vpred.“

Antonee Robinson

Aj Angličania mali možnosť počas tohto roka postrehnúť pár prípadov na domácej pôde, ktoré by eventuálne mohli viesť k využitiu uvoľneného miesta veľkými hráčmi. Bolton a Bury sú toho skvelými príkladmi. Kým prvý menovaný sa ako tak zachránil a ostal v súťaži, aj keď s odobratím bodov na nadchádzajúcu sezónu, druhý musel z ligy odísť a podať prihlášku na ďalší ročník do nižšej kategórie.

Za všetkým hľadaj ženu, hovorí sa. V tomto prípade peniaze. Lenže, aký význam má nahrádzať finančne nezodpovedné kluby klonmi veľkých hráčov? Spomínaný Juventus má svoju U23 v tretej lige ako jediný z prvoligových klubov, vlastne existuje ako jediný s regulárnym B-tímom vôbec. Aj vám tiká spravodlivosť v ušiach? Našťastie, Anglicko ani Francúzsko takýto problém riešiť nemusí. Zatiaľ.

Všetko má svoje pre a proti. Svoje o tom vedia krajiny, kde je tento model dlhodobo zavedený. Väčšina nemeckých klubov nemá svoje Béčka vyššie než v štvrtej lige. Nie, pre zákaz, ale pre výkonnosť. V Holandsku boli minulý ročník v druhej lige štyri, z toho dva čelili a čelia zostupu. Len akadémii Ajaxu sa darí bojovať pravidelne o čelo tabuľky. Avšak logicky nemôže postúpiť. Takýto model platí všade.

Pep Guardiola prednedávnom poukázal na nutnosť zaviesť tento systém aj v na ostrovoch, pretože nepovažuje súčasný systém mládežníckych líg za dostatočný pre napredovanie hráčov v akadémii The Cityzens. Poukázal pritom na príklad v Španielsku, kde práve trénersky začínal v barcelonskom tíme B. A napriek tomu, že pred časom strávili celky dvoch španielskych gigantov v Segunda División značný čas, dnes tam nie je žiadny.

„Kieran je dobrý príklad. Mal byť v prvom tíme skôr, ale poslali ho na hosťovanie. V určitom veku, 17-18, je to fajn, ale keď máte 19 alebo 20, musíte ísť a usadiť sa.“

Antonee Robinson

Náročnosť nižších líg, podľa pozorovania minimálne druhého stupňa, je teda stále veľká pre mladých hráčov. Je to jednoducho fakt. Svedčí o tom aj portugalský príklad jo-jo efektu Béčok aj takých liahní, ako sú Sporting či Porto. Ale takisto nemožno poprieť pozitívny vplyv na fyzické požiadavky pri prechode do prvých tímov. Ako povedal Casimir Westerveld, vedúci náboru mládeže v Ajaxe: „Nepoužívame náš rezervný tím na vyhrávanie zápasov, ale na rozvíjanie čo najväčšieho počtu hráčov.“

V prípade Evertonu na takýto koncept môžeme zabudnúť. Už pre vyššie spomínané dôvody. Jedinou cestou ako konfrontovať naše nádejné talenty so seniorským futbalom ostáva manažérska odvaha, hosťovanie alebo zápasy U23 v Checkatrade Trophy. Súťaži, ktorá umožnila zapojiť sa akadémiám prvej kategórie do turnaja s celkami League One a League Two.

David Unsworth si to nevie vynachváliť. Vie prečo. Ale odozva fanúšikov bola jednoznačná. Rekordne nízke návštevy ako dôkaz o atraktívnosti, podporujúci teóriu futbalovej kultúry v praxi. Zaujímavé ale je, ako sa k tomu postavili niektoré kluby. Pozvánky pre ich rezervy odmietli Arsenal, Chelsea aj Tottenham.

Taká Chelsea je známa prepojením s belgickým Vitesse Arnhem, kde jej prúdi veľký počet nádejných futbalistov na hosťovanie. Manchester City dokonca zachádza hlbšie a svojou sieťou City Football Group napodobňuje snahu Red Bullu, ibaže o väčšom meradle. New York, Melbourne, Yokohama, Sichuan, Torque, Girona a v pláne sú ďalšie. Prístup k talentom na každom kontinente.

„Podľa mňa päť či šesť hráčov z našej skupiny sa malo dostať do prvého tímu Evertonu. Úprimne, neviem prečo sa tak nestalo.“

Joe Williams

Lenže nie každý si môže dovoliť budovať impérium. V Británii sa to nedovoľuje, žiadna fyzická či právnická osoba nemôže vlastniť viac ako jeden klub v krajine. Aby sa zabránilo možným finančným ťažkostiam. Tie sa však dejú aj bez toho. Otázka je, mohol by do smutných príbehov Bury alebo Boltonu vstúpiť iný hráč? Povedzme prvoligový, či klub z inej krajiny? Jasne nastavené pravidlá pre „adoptovaných“, finančná pomoc a výpožička hráčov, či iného personálu. Prospech pre oboch.

Príkladom je AS Monaco. To investovalo kvôli podobným pravidlám nie do domáceho, ale do zahraničného Cercle Brugy, finančne ohrozeného. Teraz je jeho väčšinovým majiteľom a v belgickej lige už stihli dominovať v sezóne 2017/18, keď gól zaisťujúci titul vstrelil hosťujúci hráč Monaca.

Orgán FIFA sa však snaží proti takýmto praktikám bojovať a už obmedzuje počet medzinárodných hosťovaní, ktorý sa od sezóny 2022/23 zníži medzi dvoma rovnakými klubmi na počet tri. Ako to do budúcnosti ovplyvní hosťovania v rámci domácich líg, to zatiaľ nie je známe a už vôbec nie jasné.

Evertonu tak dochádzajú možnosti. Momentálne nie je ochotný riskovať už investovaný čas a peniaze do vlastných a na žiadny z uvedených modelov sa nechystá. Chlapci v podobnej situácii, ako boli Williams a Robinson, by dali čokoľvek za to, aby dostali niekde šancu rozvíjať sa a napokon aj možnosť sa presadiť.

Predstavuje to obrovský, celonárodný problém a zároveň neuveriteľnú výzvu aj pre náš Everton. Ak nehrávate vo veku od 18 do 21 rokov, pravdepodobne na top úrovni ani nikdy nebudete. Mali by sme si preto vážiť a starať sa o takých hráčov, ako napríklad Tom Davies, ktorý stále dáva možno bezvýznamné svetielko nádeje ďalším, možno rovnako dobrým ako on, márne čakajúcim v rade na kráľovskú modrú s ich menovkou.

„Je to sklamanie, ale v živote je toho viac ako len Everton. Pre nás bolo lepšie ísť ďalej.“

Joe Williams

(foto zdroj: Tony McArdle/Everton FC)