Pokojné Vedenie: diel prvý

Nasledujúce riadky sú preklad úryvku z biografie Carla Ancelottiho – „Quiet Leadership: Winning Hearts, Minds and Matches“, ktorý ich poskytol oficiálnemu webu EFC.

Narodil som sa do veľmi chudobnej rodiny. Môj otec, matka, sestra, starý otec a stará mama, všetci sme žili spolu v jednom dome. Otec bol farmár a spolu so starým otcom robili na poli. Pracovali veľmi ťažko. Otec každý deň vstával o štvrtej ráno a robil až do šiestej, siedmej, niekedy aj do ôsmej večer.

Naučil som sa od neho veľa o disciplíne a dôležitosti silnej pracovnej morálky – bol dobrým príkladom, môj otec. Mali sme desať kráv na mlieko a výrobu parmezánu. Bola to jediná práca v okolí. Nikde žiadny priemysel, len farmárčenie. Zarábali sme si predajom syra a trochu z výroby vína. Mali sme totiž malú vinicu, ale tá slúžila skôr pre našu vlastnú spotrebu. Prebytok sme predali, nebolo toho veľa.

Najdôležitejší bol ten syr. Problém tkvel v tom, že trvalo rok kým dozrel a mohol sa predávať, a my na ňom niečo zarobili. Takže s našimi peniazmi musel otec každý rok veľmi opatrne hospodáriť a čakať na výplatu. Viete, keď ste bohatí, nestaráte sa koľko máte na účte v banke. Môj otec vedel o každom cente, ktorý sme mali. Museli sme to mať premyslené. Potom prišla moja prvá lekcia o tom, aký dôležitý je vlastník.

Keď som bol veľmi mladý, otec síce pracoval na poli, ale pôda mu nepatrila. V Taliansku ste v tej dobe mohli pracovať na pozemku niekoho iného, avšak 50% z toho, čo ste zarobili, išlo majiteľovi. Spočiatku ma to štvalo, pretože som tomu nerozumel. Pracovali by ste ťažko na poliach a pred domom by ste mali obrovskú hromadu obilia. A to len aby prišiel vlastník s kúskom dreva, položil ho doprostred kopy a povedal: „Toto je moje.“

Rovnaké to bolo so sliepkami. Neznášal som tú osobu, no také boli pravidlá. Nikdy som nevidel otca kvôli tomu nahnevaného. Len šťastného. Nikdy nervózneho, nikdy agresívneho. Pre mňa to bolo šťastné obdobie. Nemali sme peniaze, ale pamätám si, že v tom období môjho života som bol naozaj šťastný a plný smiechu.

Carlo Ancelotti, AS Rím

Keď nemáte nič, ani neviete aký ste chudobný. Postupne som si ale začal uvedomovať, že mať peniaze je dôležité. Keď som po prvýkrát išiel hrať za Rím, išiel som rovno za prezidentom skúsiť dohodnúť zmluvu. V tom čase žiadni agenti neexistovali. Mal som dvadsať rokov, prišiel som z tretej ligy, a vypýtal som si sto miliónov lír za rok. Povedal mi: „Si úplný blázon“

V tom čase mohlo dobré miesto zarobiť možno 10 miliónov lír. Samozrejme, bez zmluvy som nemohol hrať, takže mi prezident povedal: „Počúvaj, nie je tak dôležité koľko zarábaš. Dôležitejšie je, koľko si dokážeš ušetriť.“

„Ušetrím viac zo sto miliónov.“ odvetil som.

V slepej uličke sme boli až do posledného dňa, kedy som mohol podpísať a môcť hrať. Nakoniec mi prezident ponúkol dvadsať miliónov a ja som to prijal. Pýtal som si tak veľa len preto, že môj kamarát mi prezradil, že klub zaplatil za mňa veľmi veľa peňazí, tak by som si mal pýtať sto miliónov.

Bol to starší chlap o ktorom som si myslel, že musí vedieť o čom hovorí. Niet sa čo čudovať, keď ma prezident nazval bláznom. Vždy by ste mali vedieť, o čom rozprávate, ešte predtým než začnete vyjednávať.

…

Keď som sa hlásil do akadémie Parmy, ktorá bola dosť ďaleko od nášho domova, snažil som sa cestovať domov každý deň po škole a po tréningu. Ale bolo to vyčerpávajúce. Rodinu som teda na ďalší rok opustil, a v pätnástich odišiel na univerzitu v Parme. Bolo to blízko tréningového ihriska.

Keďže to bola cirkevná škola, pre kňazov, býval som tam, ale chodil do normálnej mimo túto. Žiť tam bolo naozaj ťažké. Ale zase skvelá skúsenosť pre mňa. Preč od rodiny po prvý raz, naučil som sa starať o seba sám. Musel som byť disciplinovaný. Chodiť do školy, potom na tréning, študovať, prať si vlastné oblečenie.

Zo začiatku to bolo neľahké. Dokonca som zistil, ako chutí zlé jedlo. U nás doma totiž bolo jedlo vždy výnimočné. Keď som si plánoval deň, musel som doň zmestiť modlitby v kostole, ráno a večer. Na univerzite bolo všetko nariadené. Ak som šiel na tréning, stále som si musel nechať podpísať priepustku pri odchode aj príchode, aj keď vedeli, že hrám za Parmu. Nejestvovala tam žiadna flexibilita.

Isteže, moja matka nechcela aby som odišiel z domu. Preto som v prvom roku dochádzal do Parmy. Nakoniec však videla, ako ma cestovanie unavuje a ako to ovplyvňovalo moje trénovanie. Sníval som, že odídem, a ona to vedela. Chcel som hrať futbal.

Chodieval som domov cez víkendy, po škole v sobotu, a zvyčajne sme hrávali v nedeľu poobede. Otec ma vtedy vozieval na zápasy. Niekedy môj strýko. Tak som potom mohol prísť naspäť domov a ostať do pondelňajšieho rána, kedy som sa vracal späť do školy. Prišlo mi to skutočne ťažké a bol som veľmi smutný.

Byť preč bola náročná skúsenosť pre prispôsobenie sa, pretože som pochádzal z malej dediny, kde každý každého poznal. Mal som tam veľa priateľov a nikdy predtým som nebol preč. Ani na dovolenke. Na pláži som bol až, keď som mal pätnásť. Moje prázdniny spočívali v tom, že som zostal na farme, doma, alebo som občas zašiel do Parmy. V tých rokoch bol výlet do Parmy ako dnes ísť z Londýna do Vancouveru. Trvalo to celý deň.

…

Postupne som sa prispôsobil a našiel priateľov. Tie štyri roky na univerzite mi pomohli prekonať moju ostýchavosť a plachosť. Okrem dvoch alebo troch, väčšina ľudí tam neboli hráči ako ja. Len obyčajní študenti. Boli to chlapci, ktorí prišli z okolia Parmy a nedostali sa do ich miestnych škôl z rôznych dôvodov. Mali podobné príbehy tomu môjmu – farmy a malé dediny.

Nils Liedholm

Nikdy som poriadne nespoznal iné regióny či národnosti. Až kým som nezačal hrávať pod Nilsom Liedholmom, mojím švédskym trénerom v Ríme. On bol prvý človek z inej krajiny, ktorého som stretol.

Myslel som si, že všetci Švédi sú ako on. Po ňom som mal v Ríme ďalšieho Švéda, ktorý ma trénoval, Sven-Göran Eriksson. A čoskoro som zistil, že Liedholm bol Liedholm. Nie Švéd. Od neho som sa naučil, že sa dá byť flexibilný. Žiadne pravidlá neboli tak prísne, aby sa museli zakaždým dodržiavať. Mohli sme mať naplánovaný tréning na jedenástu hodinu, ale začal až o štvrť na dvanásť, pretože meškal.

Občas sme sa ho spýtali prečo meškal, ale vždy mal len jednu odpoveď: „Pretože pracujem pre vás. Bol som zaneprázdnený zľahčovaním vášho života.“

Ja som nikdy nemeškal, ale pre neho bolo v poriadku meškať. Keď sme mávali spoločný obed alebo večer, každý si mohol vybrať, na čo mal chuť. Vždy sa našla nejaká flexibilita. Ak sa rozhodujete, berte preto do úvahy aj myšlienky zúčastnených ľudí. Aby ste pochopili, na čo myslia. Liedholm to robil. Bol veľmi bystrý.

(Biografiu si môžete zakúpiť u nás v anglickom origináli, alebo v českej verzii.)