Hell, it’s about time!

Dvadsaťjeden rokov, štyri mesiace a dvadsaťštyri dní. To neznie ako večnosť, to večnosť skutočne je. Pre jednu celú mladšiu generáciu, ktorá padnúť Anfield nezažila.

Ani ja som tomu nebol svedkom, a preto ma neskutočne mrzí, že niečo tak hanebne výnimočné, ako si treba priznať, sa stalo práve počas takéhoto celosvetového strádania s nástrahou pomstychtivej prírody, kedy človek nemá na výber a sleduje neopakovateľné s nutným odstupom a bez patričnej dávky emócií s blízkymi, ktoré brzdí najmä psychicky ťažká izolácia pre dobro nezúčastnenej väčšiny.

Zúčastnená a ešte k tomu rozdrobená menšina si musí preto vystačiť po svojom. Improvizovať a vyťažiť zo zážitku maximum. Zvolil som slovo zážitok. Opäť len trpká pripomienka rivalského zápolenia, ktoré naposledy prinieslo plesanie modrých sŕdc už bohužiaľ v minulej dekáde. Tú ďalšiu, súčasnú, sme začali pod novým vedením. A netrvalo dlho, dostavil sa výsledok.

March of Progress

Správna voľba nie vždy zodpovedá tej dostupnej. A kompromisy sa pri hľadaní úspechu málokedy snúbia s výsledkami. Človek by až povedal, že je to neomylná rovnica. A výhradne len bez premenných. Ak totiž chcete niečo dosiahnuť, musíte zosobniť slovo kvalita. Jej hromadenie na všetkých miestach vás následne predurčuje k pokroku a vytýčené ciele sa razom vynárajú nad horizontom.

Úsvit v podobe novodobých futbalových úspechov zavítal na opačnú stranu Stanley Parku bohužiaľ skôr. Ale to neznamená, že jeho lúče nepresvitnú cez koruny stromov a rušnú Walton Lane až k nám. Nedeje sa to práve patričnou rýchlosťou svetla, ale deje sa to. To je zrejmý fakt. A môže za to hlavne jeden človek, ktorému bolo zverené šťastie posledných rokov prežitých v Goodison Parku.

Právom píšem o šťastí, lebo to sú pocity fanúšikov, ktorí za posledné polstoročie okúsili sladkú chuť víťazstva na pôde ich sokov len šesť krát. Presne tak. Od sezóny 1962/63 sa The Toffees podarilo vyhrať len šesť zápasov na južnom konci Stanley Parku. V šesťdesiatych rokoch, kedy si nasadili korunu a získali anglický pohár, si Anfield podmanili len raz. Opäť sedeli na tróne na začiatku sedemdesiatych a The Kop si kľakol len pri jednej príležitosti. Musela to byť skutočná zostava toho najlepšieho, čo sa kedy na Starej Dáme stretlo, aby v najúspešnejšej ére klubu dobili kedysi vlastnú pevnosť po dva razy, čo sa takpovediac tiahlo ešte aj do konca druhého milénia.

When Your Worst Enemy Is Yourself

Lenže nasledovalo dvadsať rokov bezbožného trápenia. Everton ako keby zabudol, že aj derby je stále len futbal. S tiažou minulosti sa výsledkovo potácal raz zbičovaný emóciami, inokedy znechutený strachom. Známy a nepríjemný pocit sa stal pre hráčov takmer folklórom, ktorý ale tribúnový dav právom odmietal. Byť každoročne pohltený hanbou zo strápnenia v derby, s inklináciou k väčším futbalovým dopadom, je pre fanúšika agónia čo i len pomyslieť, nie s každoročnou istotou prežívať.

Avšak, s tým je koniec. Aspoň do najbližšej hodiny H. Nasledujúce derby si nás počká a Ancelotti bude, dúfam, pri tom. Lebo táto výhra je najmä jeho zásluhou. Ako jediný v krátkej histórii a zástupe posledných manažérov dokázal vynechať z Merseyside derby pre seba a našich hráčov to najzložitejšie. Emócie. Povýšil samotný cieľ nad cestu k nemu. A to je správne. Klub nikdy nič trvácne nedosiahne, ak sa bude sústrediť len na to, čo má priamo pred nosom, a nie to, čo ho čaká za rohom.

„Why are you laughing?“ – “We are allowed to talk or is it just you, Jürgen?”

Jürgen Klopp má zaujaté vnímanie sveta. Nebudem to volať pokrytectvo. Lebo nemusím. Jeho eskapády s oslavami cez celé ihrisko po smolnom góle Pickforda z osudného večera na konci roku 2018 sa mu teraz vrátili. A to sme nemuseli ani vyhrať vďaka šťastiu alebo čistej náhode. Naopak, oddreli sme si to, a ponorili tak Liverpool ešte do väčších problémov. Teraz si ten pocit môžeme užívať, no so cťou a rešpektom, ktorý my im na rozdiel od nich preukazujeme. A to som ešte stále nepochopil prečo…

It went quiet at Anfield Road,
Where we once watched us play with two strikers,
Eight minutes to go,
Dominic won a penalty kick,
Gylfi put it in at the left stick,
It went quiet round the fields of Anfield Road…

(fotozdroj: Paul Ellis/Pool/AFP)