Výjazd: Viera v záchranu

Dostať sa na Grand Old Lady v jej hodine najtemnejšej, to chce dávku odvahy, pevný charakter a štipku cestovateľského šťastia. Presne takéto ingrediencie si namiešal Marián, tu známy ako „godison“.

Veru tak, podarilo sa mi dostať na záverečný zápas sezóny 2022/23 – Everton vs Bournemouth (1:0). Rozhodnutie bolo celkom spontánne, so spomienkou na posledné domáce stretnutie z minulej sezóny proti Crystal Palace. Pred rokom bolo rovnaké váhanie, a nakoniec verdikt, že nepôjdem do Liverpoolu sám. Vtedy pri sledovaní onoho zápasu som si po prvom polčase myslel, že to bolo správne rozhodnutie, no po skončení…

Prišlo na rozhovor pri pive s Lacom a Romanom, nájdenie leteniek z Košíc, celkom lacných, ale rozhodnutie vtedy ešte nepadlo. Potom však prišla informácia o lístkoch pre členov fanklubu. Už boli v predaji, tak som ešte raz skontroloval tie letenky z Košíc – 15€ do Liverpoolu. OK, tam by som sa dostal sobotu poobede. Ako sa dostať späť? Manchester – Bratislava v pondelok večer. Nebolo čo riešiť, letenky rezervované. Neskôr som mal stresy pri nákupe lístka. Odhodlaný, že pôjdem, som bral hocijaký lístok (nebolo veľa možností na výber miesta), tak som zostal so vstupenkou na Top Balcony. A dostavilo sa uvoľnenie. Kúpa lístka do Košíc nočným lôžkovým vlakom. Spánok extrémne prerušovaný, ak to človek nezažil nepochopí. A následný presun na letisko, čakanie na odlet.

Welcome to Liverpool!

Prílet na John Lennon Airport. Hneď na kontrole pasov schladenie od policajta/colníka:

• Colník:  „Futbal?“
• Ja:  „Áno.“
• Colník:  „Ktorý tím?“
• Ja:  „Everton. Hádam vyhrajú.“
• Colník:  „Nie. Ďalší…“

Hovorím si dobre, toto vyzerá odhodlane, a mesto verí v záchranu (samozrejme, možno bol z opačnej strany mesta). Po ubytovaní 10 minút pešo od Goodison Parku som sa vydal do Everton One na dresy a iné veci. Povolenie bolo len na dve veci. Domáci dres v mojej veľkosti nemali, tak som zobral third kit a tričko. Spokojný som obehol ešte štadión a následne som zašiel na pivo do Royal Oak. Akurát vysielali finále play-off Championship, tak som zostal rovno na dve pivká a pozrel si zápas. Veľmi kľudný podnik, ale dalo sa vycítiť, že zajtra to nebude žiadna sranda. Ani pre EFC, ani pre výčapníkov za barom. Nasledoval spánok pred veľkým dňom.

„So get your coat on and get moving…“

Nasledujúce ráno som sa poprechádzal cez Stanley Park, a prešiel som sa až k vežičke Princa Ruperta. Múzeá som mal prejdené, tak som sa rozhodol, že pôjdem popri rieke Mersey až k doku Bramley-Moore. Cestou som stihol prehliadku vojenskej techniky a bojové lode pri Museum of Liverpool. Nový štadión rastie do krásy a vtedy som si povedal, že tu sa musí hrať Premier League. Stále vo výstavbe, ale bude nádherný.

Už sa pomaly blížil čas obeda, tak som sa vydal na cestu k štadiónu. Bolo potrebné dostať niečo do seba ako základ. Po rýchlom obede prechádzam okolo Thomas Frost pubu, ktorý bol napchatý do prasknutia. Tak som prešiel do The Royal Oak, ktorý nebol o nič prázdnejší. Dal som si pivo a putoval ďalej do The Winslow, známej to bašty Evertonians. Chvíľu som pokecal s permanentkármi, ktorí chodia na Everton už 50 rokov (obdivuhodné!). Nálada pred zápasom bola úžasná!

Názorná ukážka zostreného videnia Evertonians pred/po zápase (?)

Nikto nepochyboval že Everton vyhrá (aspoň to oficiálne nepovedal nahlas). Následne zahrali Spirit Of The Blues, celý podnik spieval a radoval sa. Dostať sa k pivu bola nadľudská úloha. O to viac prekvapila návšteva pána Kevina Campbella, ktorý sa objavil vo Winslowe. Pub sa otriasal v základoch a chorály burácali.

Na ulici sa medzičasom vzduch zmenil na modrý dym a počuť bolo hlavne verše Evertonu. Dokonca som ešte stihol vidieť príchod Dominica Calverta-Lewina. Na štadión prišiel vo svojom tmavom Range Roveri. Neponáhľal sa veľmi. Ale pre istotu som sa už vybral na svoje miesto aj ja, nakoľko som potreboval odhadnúť množstvo piva, aby vyšla návšteva toaliet na prestávku. Počas takéhoto zápasu nechcete nič premeškať.

„…cos we don’t know the meaning of losing“

Štadión burácal, hráči sa rozohrievali a fanúšikovia ich poháňali vpred. Každý okolo mal nachystané live skóre z rôznych aplikácii, aby sa odsledoval Leeds a Leicester. Následne zaznelo Z-Cars a štadión vybuchol! Zimomriavky. Teraz už každý veril v záchranu (okrem hosťujúcich fanúšikov).

Počas zápasu som zostarol zhruba asi o 10 rokov, hlavne s informáciami o stave v Leicesteri, a Everton nie a nie dať gól. Až do momentu, keď Doucouré napriahol spoza šestnástky, lopta zrazu v sieti a Travers ostal len štatistom. Obrovské emócie, každý sa radoval. Najviac asi fanúšik v bielom, ktorý sa rozhodol tešiť s hráčmi – čo asi nebol dobrý nápad, nakoľko policajt mu ukázal pár chmatov a už sa neobjavil…

Nadstavený čas sa rozhodne nestretol s pochopením na tribúnach. Pán vedľa ak by nebol plešatý, tak znovu príde o vlasy. Následne zaznel hvizd a ďalšia erupcia radosti. Everton to dokázal! Neuveriteľná radosť, odľahnutie a pokoj. Samozrejmosťou bolo vybehnutie fanúšikov na hraciu plochu a snaha oslavovať s hráčmi.Avšak tí sa všetci veľmi rýchlo schovali za SBS. Tento úkaz vo mne zanechal trochu negatívny pocit, lebo ak sa dospelý človek rozhodne, že poruší pravidlá a môže dostať zákaz na zápasy Evertonu, je to jeho rozhodnutie. No behať tam s deťmi mi prišlo dosť nešťastné, a myslím že takéto správanie by nemalo byť glorifikované. Taktiež nebolo žiadne poďakovanie hráčov, hlavne kvôli bezpečnosti. Jeden pán sa tam nepohodol s bezpečnostnými zložkami na štadióne, a piati chlapi ho zobrali nohami napred. Ten asi EFC najbližšie uvidí len v televízii.

„We never shone so brightly“

Po zápase bolo na každej ulici, kam sa človek vybral, množstvo fanúšikov oslavujúcich záchranu. Spievali sa chorály, veľa sa aj pilo, a sem tam bola aj svetlica. Dostať sa však k pivu v podniku už bolo nemožné, masy spokojné s výsledkom nechceli ísť domov a blokovali ulice. Pre autá, ktoré sa rozhodli ísť okolo, nemožná úloha prejsť. Najkrajšie po ceste na hotel boli autá trúbiace a oslavujúce Everton, a to aj tri hodiny po zápase. Ešte večer som si v hlave prehrával celý deň a dlho som nemohol zaspať. Každý zápas Evertonu má niečo do seba, niektoré viac, niektoré menej. Ale ten zážitok počuť a spievať chorály s ostatnými fanúšikmi, zatiaľ čo človek sleduje svojich hrdinov na ploche, to je na večnosť…

Pre fanúšikov, čo váhajú, celý víkend a všetko spojené s výletom ma vyšlo na 300€, a stálo to za každé jedno euro!

Come on you Blues !!!