Spomienky na Goodison Park

Grand Oldy Lady bude navždy v nás — je to kus domova, kus identity. Toto sú naše spomienky, odkazy a tiché rozlúčky s miestom, kde Everton žil najhlasnejšie.

Ako predseda nášho skromného fanklubu, a redaktor, ktorý prišiel s týmto nápadom na rozlúčkový článok, musím začať niečo, čo desaťtisíce ľudí nevedelo poriadne vstrebať ani naživo, priamo na mieste. Nie to ešte dať to na papier. Pre mnohých nezaujatých je to absurdné. Ako sa môžeme lúčiť s nejakou starou búdou, kde sme boli len párkrát za život, niektorí možno len raz, ako ja napríklad. Je to čudné. Rovnako ako fandenie klubu, ktorý je vzdialený od môjho domu 1 530 kilometrov vzdušnou čiarou.

Pokladám to za úchylku našej mysle, ktorá sa pri vedomí pominuteľnosti snaží nájsť zrnko zmyslu pre seba, aby sa úplne nezbláznila. A tak hľadá útechu, hľadá domov, kde sa stratí bežným starostiam a existenčným otázkam. Spoločnosť ostatných s rovnakým problémom. Zrazu sa nenazdáte, a tvoríte komunitu. A ten pocit spolupatričnosti, ak ste mali to šťastie zažiť ho naživo, si nesiete hlboko v sebe.

A Goodison predstavuje miesto, kde tlčie to srdce našej komunity. Tam sa svet na deväťdesiat minút scvrkáva do modrobielej večnosti. Mal som to šťastie, a ešte stále mám dlh o tom napísať poriadny výjazdový report…

Javor, redaktor:

Byl jsem požádán o stručnou osobní vzpomínku na Goodison Park. Nuže, zde je můj podotek. Asi nepřekvapí, že první dojem je „Wow, tohle je fakt velký“. Líbí se ten pyšný nápis „home of Everton“. Když jsem vystoupal na své místo před utkáním proti Arsenalu, tak jsem se podivil kolektivním sklápěným sedačkám. O dva dny později jsem si při následné prohlídce stadionu všiml, že to celkově není hřiště pro 21. století. Proto je z mnoha důvodů dobře, že se Karamelky stěhují do nového. Že bude i nadále Goodison Park sloužit fotbalu, byť se sníženou kapacitou? To je nejlepší možné řešení, do čtvrti Walton fotbalový stadion patří.

Tom, anglický fanúšik na Slovensku:

Najlepší moment na Goodisone je pre mňa Rooneyho prvý gól v Premier League v poslednej minúte proti Arsenalu — skoro spadol celý štadión. A potom víťazstvo nad Newcastlom, ktorým sme si prakticky potvrdili 4. miesto v lige a skončili nad Liverpoolom, čo znamenalo kvalifikáciu do Ligy majstrov. Keď dal gól Cahill, lietali ruky a nohy všade. Mal som modriny po celých nohách a netuším od koho alebo z čoho.

Zápas, ktorý by som najradšej zažil na Goodisone je buď Bayern v ’85, alebo Fiorentina 2008 (ak si správne pamätám). Pozeral som to v telke potom, čo som bol na odvete v Taliansku — hrozný zápas, hrozné počasie. Stále si myslím, že by sme tú súťaž vyhrali, keby sme tú noc zvládli penalty.

Najvtipnejší moment je ťažko vybrať len jeden, ale raz niekto zakričal na Massima Maccaroneho z Middlesbroughu, keď dal gól: „Do riti, ty syrový kretén!“ (v angličtine to bol vtip spojený s cestovinami „macaroni“, takže to v slovenčine asi nevyznie tak dobre). Scouseri majú fakt rýchly a originálny humor. Ako mi raz povedal jeden múdry krčmár, pravý Evertonian: „Zafarbil som si červený kečup na modro.“

Krásne dni, krásne spomienky. Goodison nám bude chýbať.

Rob:

Počas mojich (bez mála) 5 rokoch strávených na ostrovoch som mal tú česť navštíviť Godison Park celkovo 7-krát. Pamätný domáci zápas v GP je pre mňa určite ten úplne prvý. Písal sa 13. apríl 2013 a doma sme privítali QPR. V tom období bol zápas proti súperovi tohoto rangu povinnou jazdou, a tak to aj vyzeralo na ihrisku. Atmosféra bola už od Z-Cars parádna, ľudia sediaci na okolo sa mi prihovárali napriek tomu, že som bol pre nich nová tvár, a už pred úvodným výkopom som si potriasol rukou so všetkými sediacimi naokolo.

Darmo, ten rodinný charakter klubu sa nezaprel. Prvý dojem by bol. Potom to klasicky utíchlo, a ožilo opäť až keď to zakrútil nebezpečne z rohu (ako vždy) Leighton Baines. Zápas skončil 2:0 po góloch Gibsona a Anichebeho. Zážitok vidieť hráčov ako Baines, Osman, Pienaar či Mirallas. Tim Howard s čistým kontom a všade na okolo široké úsmevy. Verím, že takéto a vari aj silnejšie momenty nás čakajú na novom štadióne. Pri rozlúčke s niečím hmotným mi málokedy ujde slza, ale rozlúčka s naším domovom pri mojich spomienkach ma zlomila. Osobne sa veľmi teším a verím, že sa tam po takmer 8 ročnej odmlke dostanem opäť ( i keď na inej adrese) aj osobne.

Zdenko:

Moja prvá a posledná návšteva Goodisonu bola až v záverečnej sezóne a hovorím, že nič ťažšie ako dostať lístky som ešte nezažil. Fandím Evertonu celkom krátko, bude tomu tohto roku 12 rokov a som rád, že som tento legendárny štadión stihol, aj keď na poslednú chvíľu. Atmosféru bolo cítiť už na Walton Lane, čím som bol bližšie ku „The Grand Old Lady“. Pre mňa to bol splnený sen a zážitok, ktorý si budem pamätať dokonca života.

Fip, redaktor:

Na GP jsem se vydal v dubnu 2023. Trochu jsem zpanikařil, bylo mi 40, nikdy jsem tam nebyl a za chvilku bude po stadionu. Takže se složila celá rodina a letěl jsem. Tabulkově jsme na tom byli bídně a NUFC nahoře. Byla to ta sezóna Lampardova zázraku, kdy fanoušci schovávali míče pod dres, babča flákla soupeřova hráče a takový věci. Frank to má v CV, ale my všichni víme. Před utkáním se vítal autobus světlicemi, ale zápas moc nevyšel. Byl to večerní zápas, bylo pochmurno. Ale nebyl jsem nějak smutnej, neumím to popsat. Spíš v transu. Ten stařičkej stadion souzněl s tím davem lidí, na nejvyšší míru napjatejch a soustředěnejch na jednu věc.

Nabyl jsem z toho pocit, že ať to dopadne jakkoliv, Everton, Goodison, tohle prostě nezmizí. Zákon zachování energie nebo co. Dalo mi to vyrovnanost a víru, že to prostě dopadne dobře. Ale jsem rád, že Goodison zůstane, i když mě napadá několik důvodů proti. Zase ale ta možnost, jet se tam ještě podívat, to mě láká.

Lukáš:

Do Goodison Parku som sa dostal prvýkrát v roku 2016. Jeho návšteva ma utvrdila v tom, že podporujem pre mňa správny klub. Navštívil som desiatky štadiónov, no v žiadnom tak nedýchala história a tradícia. Pocit byť na mieste, kde sa toho toľko odohralo, a kde sa písala futbalová história, je na nezaplatenie. Pohľad na tribúnu Gwladys Street End, na vášnivých Evertonians, ale aj okolité puby pred zápasom. Všetko malo svoje čaro.

Piwetr:

Jsem fanoušek od roku cca 2004, kdy jsem tomu postupně propadal víc a víc, až jsme roku 2014 zavítali s přítelkyní do Liverpoolu na dovolenou, a samozřejmě se zašli podívat ke stadionu. Už to pro mě byl neuvěřitelný zážitek, načež přítelkyně vytáhla z batohu dva lístky na zítřejší zápas proti Arsenalu, bylo po mně. Což mi nejvíce utkvělo v paměti ze stadionu byly úzké vstupy, staré jednoduché sedačky, pro našince neuvěřitelně hnusné pivo Chang bez pěny až po okraj a masový koláč, který nejspíš už někdo jedl. Ale hlavně elektrizující atmosféra plného stadionu, parádní výkon, výhra 3:0. Za Arsenal nastoupil Rosický. Jsem moc rád, že jsem to mohl zážit a stejně tak se těším na návštěvu nového stadionu.

Eja z Bratislavy:

Bolo mi cťou, a to vďaka vtedy len 7 ročnému synovi, veľkému fanúšikovi Evertonu FC (konkrétne od druhého príchodu Wayna Rooneyho v sezóne 2016/2017) preniknúť do túžby jedného dňa spoznať štadión Goodison Park v Liverpoole. Podarilo sa po rokoch – krásna modrá, pod štadiónom staré sprchy futbalistov, historické fotografie, trofeje, sedačky, ktoré mali volakedy aj svojich „majiteľov“ podľa mena, drevo použité na časti štadióna. Históriu cítiť všade. Ako žena môžem potvrdiť, že so šarmom historického nádychu sa v ňom cíti človek naozaj skvele.

Zo zážitku prehliadky štadióna a prezentáciou doslova „chodiacej encyklopédie“ pána famózneho sprievodcu postupne myšlienkami premostím k prípravnému zápasu medzi Evertonom a AS Rím. Pred výkopom fanshop praskal vo švíkoch. Atmosféra neopakovateľná, ľudia od batoliat až po seniorov hrdo, srdcom a s vďakou sledovali zápas. A počas neho človek necítil preplnený štadión opitých „fanúšikov“. Je to pastva pre oči sledovať celé rodiny fandiť, a pastva pre uši počúvať tóny Spirit Of The Blues. Vďaka Goodison park za to, že som Ťa mala česť spoznať!

Riči, redaktor:

Everton přichází o kus své identity. Jen těžko lze v několika řádcích vystihnout, jak důležitým středobodem byl Goodison Park nejen pro klub, ale i pro celé město a anglický fotbal. Když si čtu nebo pouštím archivní záznamy, jak Dixie Dean završil svou 60-gólovou sezónu, jak jsme otočili semifinále Poháru vítězů pohárů proti Bayernu, nebo jak jsme slavili ligové tituly, naskakuje mi husí kůže.

A při osobní návštěvě si člověk naplno uvědomí, že pro mnohé Evertonians znamenalo tohle místo něco víc. Vidět generace otců, synů a vnuků, jak spolu každý druhý týden usedají na tribuny, nebo číst o klucích, kteří se z fanoušků stali klubovými legendami, dalece přesahuje hranice fotbalu. Goodison Park vdechoval Evertonu život, v posledních letech ho při něm držel, ale hlavně po 133 let formoval jeho identitu.

Osobně mohu jen litovat, že nejsilnější momenty mé fanouškovské éry byly spojeny především se zápasy, kdy jsme na Goodisonu dvakrát zachránili ligovou příslušnost (Crystal Palace a Bournemouth). Žádný Bayern jsem naživo nezažil, i když Fiorentina k tomu měla před sedmnácti lety velmi blízko. Přesto i roky trápení a dekády často naivních projektů nového stadionu nakonec přinesly pevný základ a nádech naděje do budoucna.

Ztrácíme sice kus identity, ale jako klub jsme nejsilnější za dlouhá léta a stěhujeme se na jeden z nejlepších stadionů v Anglii. Díky za všechny vzpomínky, Goodisone.

Everton1878:

Pohľad na Goodison park v TV v roku 1988, bol prvý podnet ktorý ma viedol k zaľúbeniu sa do Evertonu.
Zvláštne a jedinečne vyzerajúci Goodison Park so zalomenou hlavnou tribúnou kvôli lomeniu ulice Goodison Road a zástavbe rodinných domov, ktoré Everton eticky nikdy nechcel búrať, a z druhej stany nedostavaná tribúna. Taký prázdny priestor pravo od tribúny. Následne som zistil, že ten priestor sme tam ako prví (a jedny z mála) venovali postaveniu kostola, v ktorom sa okrem iného starali o chudobných, aj pred zápasmi (polievka, čaj, ohriatie sa v zime). Everton z toho mohol mať vyššie príjmy, zmestili by sa tam tisíce miest, ale Everton konal s vedomím, že sú aj dôležitejšie veci v živote ako futbal, ktoré nás presahujú.

Zvláštna tribúna Gwladys Street End, ktorá vyzerala v 80. rokoch ako klietka pre divé zvieratá v zoo, a Evertonians tam besneli po góloch a vlnami sa valili na plot. Jedinečne Gwladys vyzerala aj 60. a 70. rokoch, keď sa tam hrali zápasy Majstrovstiev sveta vo futbale s Pelém a Eusébiom, či keď tam Bob Latchford strelil 30 gólov za sezónu a vyhral 10 000 libier za tento míľnik v čase, keď padalo v anglickom futbale pramálo gólov.

Druhým podnetom pre zamilovanie sa do Evertonu a Goodison Parku bola história, ktorú som si postupne načítal. Nebudem vás zaťažovať podrobnosťami, dočítate sa ich napr. tu:

Toffeeweb / The Guardian / EvertonFC.com

O to viac ma fascinovala tribúna Bullens Road zo starými drevenými schodmi a sedadlami, časť z nich pamätá ešte 60 ligových gólov Dixie Deana. Fascinovalo ma, čo dal Goodison ako prvý svetovému futbalu – je to prvý riadny futbalový štadión na svete (zo šatňami, kanceláriami pre vedenie, postavený účelovo pre futbal, dovtedy to boli ihriská pre viaceré športy resp. nemali ani základné vybavenie, hráči sa museli prezliekať v okolitých krčmách a prechádzať na štadión cez ulicu).

Prvý štadión, kde zavesili siete na brány, dali umelé osvetlenie na tribúny, prvýkrát tu dali ozvučenie pre fanúšikov, prvý raz sa tu začali predávať zápasové programy, dali sa veľké hodiny pre divákov, prvýkrát sa tu dali kryté lavičky pre náhradníkov a trénerov, prvý s drevenými lavicami pre fanúšikov, prvý s trojitou tribúnou a s dvojitými tribúnami zo všetkých strán atď. Je tam rozsypaný popol Dixie Deana, sú tam pochované tisíce Evertonians.

V neposlednom rade, Goodison bol súčasťou môjho života od mojich 16-tich. Aj v ťažkých chvíľach, keď bola moja mama chorá na nevyliečiteľnú chorobu, aj keď som pozeral zápasy s mojimi novonarodenými deťmi, kolísajúc ich v perinke. A osobitné zážitky som mal, keď som bol osobne na ňom na zápase, prvýkrát v auguste 2006 na zápas s Watfordom.Vtedy hviezdil Andy Johnson. Alebo na jednom z najlepších derby poslednej doby v roku 2013, ktoré skončilo 3:3 a hviezdil Lukaku.

duch.abum:

Na Goodison Parku som bol dvakrát. Ten horší prípad bol posledný zápas sezóny 2014/2015, EFC – Spurs 0:1. Nám už o nič nešlo, ale Spurs mohli preskočiť v tabuľke LFC. Atmosféra slabá, najsilnejší ohlas na tribúnach nastal, keď hlásateľ oznámil, že Liverpool v súbežnom zápase prehráva. Našťastie som zažil aj opačný zážitok. Domáci zápas ligy UEFA proti Wolfsburgu 4:1. Sedel som na bočnej tribúne v spodných radoch pár metrov od ihriska. Najviac mi utkvel druhý gól, pri ktorom nahrával Baines Colemanovi. V šestnástke. Ľavý bek pravému. Kedy naposledy ste videli v EFC, že by sa krajní bekovia vôbec stretli vo vápne? Tento zápas mal všetko, čo môžete chcieť. Hral aj Lukaku, Howard, striedal Osman. Počkajte, usuším slzu, aby som videl na monitor…

Verím, že atmosféra bude skvelá aj v Bramley-Moore. Ale už nikdy nezažijete pred zápasom tú modrú emóciu v priľahlých uličkách s typickými radovými domami. Za to slzu roním a nehanbím sa za to.

(fotozdroj: Everton FC)