Everton na okraji priepasti

Vopred dávam na vedomie, že tento článok je z veľkej časti voľným prekladom Lyndona Lloyda zo stránky ToffeeWeb, ktorému som vďačný za rozsiahlu, komplexnú a zaujímavú prácu, s ktorej obsahom sa do značnej miery stotožňujem. Pred viac než pol rokom som sám dal svoj pohľad na hernú stránku mužstva EFC do písomnej podoby a uverejnil ho aj na tomto webe. Tento krát sa zameriam viac na prácu vedenia.

Len nedávno bol zverejnený prepis nahraného rozhovoru zo stretnutia Billa Kenwrighta s predstaviteľmi Blue Union. Treba podotknúť, že bez jeho vedomia a to sa na odpovediach predsedu klubu aj odrazilo. Z jeho slov sršala arogancia a neprívetivý postoj voči zástupcom fanúšikovských združení, čím prilial olej do ohňa nevraživosti fanúšikov, ktorí by sa ho už najradšej zbavili.

V krátkosti si zrekapitulujme pôsobenie „modrého“ Billa v Evertone. To začalo už v roku 1984, avšak významné postavenie nadobudol až o 15 rokov, keď sa stal vlastníkom druhého najväčšieho podielu akcií a krátko na to bola sformovaná holdingová spoločnosť True Blue Holdings (TBH). Jedna z prvých fatálnych chýb pripisovaných aj jemu bolo zlyhanie v jednaní s mediálnou spoločnosťou NTL, ktorá už mala vypísaný šek v hodnote £30m, avšak na poslednú chvíľu bola ponuka stiahnutá. V priebehu sezóny 2001/02 nastal veľký míľnik, ktorý však tí najväčší neprajníci nepripisujú Kenwrightovi, keďže Davida Moyesa do pozície manažéra údajne navrhol jeho predchodca, Walter Smith.

Vďaka svojej horlivosti v pokuse o presun klubu na lokalitu King’s Dock sa do povedomia verejnosti dostal riaditeľ Paul Gregg, ktorý investoval £7m do TBH. Lenže sa nezhodol s Kenwrightom v otázke financií a tiež aj predaja Wayna Rooneyho, a tak projekt padol.  Vyskytli sa aj nepodložené obvinenia, že jedna z Greggových spoločností  pri plánovaní projektu zinkasovala privysoký obnos peňazí za konzultačné služby. Ďalšia ukážka netransparentnosti a nekompetentnosti vedenia a bolo by krátkozraké zo všetkého viniť len jednu osobu. Po rozpustení TBH, z čoho najväčší podiel vyťažil BK a zároveň vytvoril väčšinovú koalíciu s Jonom Woodsom, sa Gregg rozhodol predať svoje akcie Robertovi Earlovi.

Trochu odlišný scenár sa odohral pri projekte Destination Kirkby, ktorý napokon padol pre rozhodnutie vlády. Dá sa povedať, že snáď všetci, teda Kenwright, Robert Earl, výkonný riaditeľ Keith Wyness aj jeho nástupca Robert Elstone, sa postavili za Destination Kirkby. Pravdepodobne sa od nového štadiónu viac sľuboval príchod vysnívaného miliardára než spokojnosť fanúšikov a lepšie zázemie, čo sa lokality a honosnosti stánku týka. O sponzorskú účasť sa hlásilo Tesco a hovorilo sa aj o predtým nemenovanom investorovi, ktorého identitu odmietala zverejniť samospráva Knowsley s tým, že si to daná osoba neželá a ohrozilo by to samotný projekt. Napokon vďaka nátlaku Information Commissioner’s Office bol zverejnený email, ktorý odhalil šokujúcu novinku – meno údajného investora je Robert Earl. Akcionár, ktorého záujem na celom projekte bol očividný a ktorý bol všetkým dobre známy, takže utajovanie jeho finančnej účasti je prinajmenšom podozrivé. Toto odhalenie vytvára domnienku, že jeho meno sa „dostalo na povrch“ za tým účelom, aby zakrylo pravú identitu onoho nemenovaného. Ďalšia kauza, z ktorej vyplávali na povrch len otázniky. Tie sa týkajú aj toho, aké úlohy konkrétne zohrávajú v riadení Woods, Earl a Sir Phillip Green, Kenwrightov blízky priateľ a biznismen, ktorý stojí za príchodom Earla.

Je nutné spomenúť ďalšiu blamáž, ktorá sa odohrala ešte skôr. Išlo o záujem investičného fondu Fortress Sports Fund (FSF). Ten sa údajne chystal získať 40-percentný akciový podiel v hodnote £20m  s tým, že BK by ostal vo funkcií predsedu. Už smelo rozkrikoval, že príchod peňazí je len otázkou času, avšak ešte vtedy v klube pôsobiaci Gregg jednak považoval ponuku za jeho akcie za podhodnocujúcu ich trhovú cenu a neskôr aj spochybňoval vierohodnosť i samotnú existenciu tohto fondu. Napokon Wyness prišiel s tým, že k dohode nedošlo a klub bude naďalej hľadať záujemcov.

Pátranie po spasiteľovi pripomína veľmi podarenú tragikomédiu, lenže to nie je zrovna predstavenie, ktoré by Evertonians chceli vidieť. Isté správy, samozrejme nie od vedenia či kohokoľvek kompetentného, prezrádzajú, že o Everton sa uchádzalo konzorcium zo stredného východu dva týždne po páde Lehman Brothers a vypuknutí svetovej hospodárskej krízy, čo nasvedčuje, že peniaze „tam vonku“ sú, aj keď Kenwright v rozhovore s Blue Union tvrdil opak. Zástupca tohto konzorcia v internetovej korešpondencii s osobou spomenutou v úvode ako autor článku na ToffeeWeb priznal, že právni zástupcovia klubu odmietali uviesť nimi požadované informácie a zdalo sa mu, že ani sa príliš nenáhlia k predaju alebo majú iného záujemcu. Taktiež sa vraví, že Randy Lerner predtým, než sa stal majoritným vlastníkom Aston Villy, sa pokúšal rokovať o kúpe akcií v EFC, avšak narazil na nie najlepší prístup a zlé komerčné podmienky. Preto je na mieste domnienka, že BK a tiež Robert Earl, u ktorého sa dá predpokladať, že jeho príchod sa vzťahuje predovšetkým na Destination Kirkby, sa snažia z predaja vyťažiť čo najväčší kapitál. Samozrejme, to je všetko, s čím si musia fans vystačiť – teórie, dohady, obvinenia, polopravdy a lži. Asi tak by sa dala zhrnúť naša informovanosť o internom dianí, takže ak je niečo, čo by mal Kenwright určite napraviť, tak je to jeho prístup k fanúšikovskej základni, ktorý by mal byť založený na báze úprimnosti a nie tupého mlčania a demagógie.

Bill Kenwright pred dvoma rokmi: „Náš dlh je veľký a vyvoláva obavy, ale dá sa uniesť pre naše herné výsledky.“

Takže treba sa pozrieť, aká bola situácia ohľadne výkonov mužstva v čase, keď padol tento výrok. Po vydarenej druhej polke sezóny 2008/09, v ktorej sme sa dostali do finále FA Cupu a získali miestenku do ďalšieho ročníku Európskej ligy, sa všetci pozerali na tú ďalšiu s prílišným optimizmom. Navyše za peniaze z predaja Lescotta prišli tri posily a Everton podpísal výhodnú zmluvu s novým výrobcom dresov – Le Coq Sportif. Napokon však tradične pomalý výkonnostný rozjazd stál Everton priveľa a obsadil ôsmu priečku a minulú sezónu siedmu, opäť nepostačujúcu na kvalifikovanie sa do EL. V kľúčovom období žiaľ Moyesove schopnosti neboli postačujúce. Vždy sa dá vyhovárať na zranenia a nedostatok finančných zdrojov, ale možno vôbec vynechať z analýzy príčin neúspechu v dvoch po sebe idúcich sezónach samotného manažéra? Ako som spomenul vo svojom predošlom blogu, mužstvo je značne typologicky nevyvážené, herný systém proti nižšie postaveným mančaftom menej otvárajúcim hru nevyhovujúci, striedania a zostavy vzhľadom k možnostiam mrhajú potenciálom. Ja osobne som presvedčený, že s týmto hráčskym zložením by sa dali dosahovať lepšie výsledky a pri troche väčšieho citu v nákupoch hráčov (Bilyaletdinov a Heitinga ďaleko za očakávaniami, Distin ako na horskej dráhe) by sa lístok s nápisom Everton mohol dostať do žrebovacieho koša UEFA Champions League.

Počítal BK s takýmto scenárom? Je dosť možné, že dal privysokú stávku na to, že mužstvo sa prebojuje aspoň do EL, resp. po spomenutej sezóne 08/09 boli viacerí presvedčení o možnosti dostať sa až do Money League. Veci sa majú tak, že Everton nielenže nemá ani na prestupy, ale ani na plat hráča ako napr. Adam Johnson. Sú tu náklady spojené s prenájmom tréningového Finch Farm, značne vyššie oproti Bellefieldu. Zvyšujú sa platy kľúčovým hráčom, ktoré sú však stále v porovnaní s konkurenciou nízke. Každá libra navyše putuje na splácanie dlhu, ktorého celková hodnota činí £45m, naviac minuloročný rozpočet hovorí o deficite £95m a klub si vzal pôžičku vo výške £13m, takže sa budú splácať ďalšie úroky. Celá situácia v klube pripomína cirkus menom Európska Únia a Eurozóna. V očakávaní nadmernej plodnosti a kúpnej sily sa dopúšťajú riadiace celky nezodpovednej politiky, ktorá sa zamotáva do nekonečnej slučky dlhov. Aké je východisko? Utiahnuť si opasky. Začať sa predávaním kľúčových hráčov, lebo súčasné hospodárenie je trvalo neudržateľné a hráči starnú, sú viazaní zmluvami, čiže postupne strácajú svoju predajnú cenu. Everton si dlho žil nad pomery, kvalita jeho mužstva zďaleka nezodpovedá dostupným prostriedkom. Prečo to tak je? Zrejme z prostej chamtivosti. Kenwright, Woods a Earl nechcú, aby klesla hodnota ich akcií. Lenže pri pohľade na Artetu vedúceho loptu zhora-nadol, aby napokon prihral obrancovi, či Anichebeho v ďalšej ofsajdovej šanci na gól, alebo Moyesa posielajúceho útočníka na ihrisko v nadstavenom čase druhého polčasu za nepriaznivého stavu, sa pokles hodnoty ich akcií javí ako nevyhnutnosť, ktorá príde buď ako lavína alebo bude riadená tak, aby spôsobila čo najmenšie škody.

Nechcem za každú cenu hľadať muníciu proti Moyesovi a Kenwrightovi. Obaja majú nepochybne v žilách modrú krv (minimálne v koronárnom obehu), ale to z nich nečiní božské bytosti. Náš manažér je jeden z mála, ktorí sú kompetentní pre prácu v takýchto podmienkach a celkove jeho pôsobenie ťažko hodnotiť inak než kladne, ale rozhodne by som ho neglorifikoval a radšej pristupoval zdravým kritickým rozumom k tomu, ako svoju prácu vykonáva. S „modrým“ Billom by si určite každý Evertonian dobre pokecal pri pive, pri kávičke a kľudne aj pri čaji s mliekom, lenže ako predseda budí dojem diktátora, ktorý žije v predstave, že ako jediný vie, čo je pre klub správne. Je najvyšší čas, aby si udobril tých, z ktorých ťaží klub aspoň aké-také zisky a preto dúfajme, že snaha Blue Union povedie k jeho precitnutiu a otvorenejšiemu vzťahu.