Kde leží Joelova budúcnosť?

19/02/2017 0 Od BlueBlooded

Španiel si svojimi výkonmi postupom času pomaly, ale isto získava priazeň väčšiny fanúšikov. Bude to však stačiť aj pre budúcu sezónu?

Minulé leto sa rastúce očakávania o prestavbe tímu nedali zastaviť a krotiť ich musel až pohľad do reality. Pretože, všetko si žiada čas a ani Rím nebol postavený za deň. Hoci jeden taký prípad by tu bol. Trpezlivý Robles. Áno, posledné vety si protirečia zámerne. Lebo aspoň mne osobne, príde dominantnosť výkonov, ešte prednedávnom brankárskej dvojky, priam ako zjavenie. Opak je však pravdou – sú za tým sezóny zaťatých zubov.

Musím sa priznať, dlho som váhal s názorom, či to madridský odchovanec španielskej brankárskej školy niekam dotiahne. Osobne som mu držal palce, avšak zdraví rozum predpovedal pravdepodobný koniec. V Goodison Parku samozrejme. V tomto usudzovaní hrali predovšetkým negatívne faktory a nielen tie, spojené s futbalovou zručnosťou. Hráči veľmi dobre poznajú okolnosti spojené so zmenou manažérskeho režimu a verte mi, nie je to nič príjemné. Joel by vám porozprával.

Keď toho v materskom klube veľa nenachytáte, tak hľadáte každú jednu možnosť, kde by vám prejavili dostatok dôvery. To slovo totiž u brankárov znamená aj perspektívu. A keď už sa vám jej konečne dostane, vychytáte pohár, vytlačíte brankársku jednotku, tak sa veci začnú komplikovať. No pre Joela Roblesa Blázqueza, ako znie jeho celé meno, to bola ďalšia príležitosť, perspektíva. Jedinou nevýhodou takýchto šancí pre mladých strážcov svätýň je, že vždy musia zažiť kariérny postup odznova. Koho by to bavilo? Na to treba disciplínu, odhodlanie a pevné nervy. A to nie sú atribúty každého profesionálneho futbalistu. Bohužiaľ. Takže iste si viete predstaviť, ako sa Joel musel cítiť, keď sa jeho osobný kolotoč pretočil aj v Goodison Parku, potom, ako odišiel Howard spolu s Martínezom.

Sám Robles sa v rozhovore priznal, že bol naštvaný a uvažoval o odchode. Niekam, kde by si jeho snahu a vytrvalosť cenili možno viac. Hoci Koemanovi nemožno nič zazlievať. Taký je proste každodenný brankársky chlieb. Občas sa stane, že ste prehliadaný. Ale nie každým. Všetku túto snahu si všímajú fanúšikovia. Tí sa nemenia, neprestupujú a neodchádzajú spolu s manažérom. A presne pre takých, bola tá najlepšia odpoveď, akú mohla dať naša jednotka na drese:

Mal som dôvod odísť, ale povedal som si nie, pretože chcem hrať za Everton… ešte veľa rokov.“

Pamätáte si za posledných pár rokov, niekoho povedať podobnú myšlienku? Teraz vieme presne, kde v brankárskom kolobehu sa Joel nachádza. A ocitol sa tam rýchlejšie než predtým. Známka zlepšovania sa? Povedal by som. Evertonians čaká rušné leto s pravdepodobne tým istým manažérom, lebo nič nie je nemožné, a vynára sa tým pádom aj otázka ohľadom budúcnosti brankárskeho postu. Tiež nie je tajomstvom, že Ronald ho mal v pláne obsadiť kvalitnejšie, než je tomu teraz. Ale čo znamená kvalitnejšie? Overeného známeho? Toho už získal v podobe Stekelenburga. Dlhodobo odsledovaný talent do budúcna? To určite áno, ale to sa nebavíme o menách ako Butland či Pickford. Alebo siahne po zvučnom mene, obdivovanom objekte? Pretože, ak by si Robles zachoval minimálne novoročnú formu, tak si osobne myslím, že to už by bolo naozaj nefér, najmä k Joelovi…

„Joel cares about Everton & Everton shoud care about Joel“

Klub pravdepodobne tieto záležitosti riešiť prieskumom nebude, no českí a slovenskí Evertonians boli vyzvaní, aby sa vyjadrili a urobili tak demokraticky väčšinovo. Španiela v bráne, si za svoju brankársku jednotku vybralo 67%, tvorených 42 hlasmi. Stekelenburga volilo 13%, čo je 8 hlasov a posilu by chcelo 21%, čiže 13 hlasujúcich. Sympatie sú teda jasné, ale ak sa nájde niekto s odlišným názorom, alebo by chcel prezentovať svoj odhlasovaný, má tú možnosť dole pod článkom, s ktorým sa mohol alebo nemusel stotožniť.

Joel Robles v januárovom čísle Everton Magazine:

„Zakaždým, keď hrám, je to špeciálne. Tá zodpovednosť, byť brankárom Evertonu je niečo, čoho som si vedomý. Tento klub mal počas rokov niekoľko skvelých brankárov a to na vás vyvíja tlak od fanúšikov – tak by to malo byť a ja si to užívam. Vždy ich je počuť, aj keď nehráte dobre. Mám rád ten tlak hrania pred nimi. Niekedy je počuť, ako na mňa kričia – Chytaj! Rozohraj to rýchlo! – a podobne. Zbožňujem to. Starajú sa a chcú, aby sa mi darilo. Preto milujem Evertonians. Môžeme byť šťastní, že máme takých výborných fanúšikov, ktorí vždy stoja za nami a podporujú nás kdekoľvek na cestách.

Musím pomáhať tímu každý zápas, to je môj cieľ. Ak v ňom práve nie som, aj tak musím ukazovať, čo je vo mne a byť pripravený kedykoľvek bude treba. Nie vždy je to ľahké, ale beriem to ako novú výzvu, šancu dokázať sám sebe, že na to mám.

Čisté štíty sú dôležité pre každého brankára a asistencia takisto poteší, ale nie je to všetko. Ako brankár niekedy počas zápasu prechádzate dlhými fázami, kedy nemáte moc čo na robote. Ale v tom kľude a pokoji musíte byť vždy pripravený na akciu, ktorá sa môže zbehnúť veľmi rýchlo. Často máte len tri či päť zákrokov, a je len na vás, ako sa s tým vysporiadate.

Mojím cieľom je zakaždým tvrdo na sebe pracovať, lebo si nemôžem dovoliť spustiť svoj štandard aj keby čo bolo. Mali by sme byť radi, že sme profesionálni futbalisti. Takže, vždy je u mňa prvoradé, prísť na tréning a tvrdo makať s úsmevom na tvári…“