Černošská stopa v Evertone

Október ako Mesiac černošskej histórie si po roku pripomenieme ikonickými hráčmi Evertonu tmavej pleti, ktorí sa v Goodison Parku nezmazateľne zapísali.

Na rozdiel od Portugalcov, či dokonca Francúzov a Belgičanov, anglický futbal spočiatku len veľmi pomaly zháňal futbalové talenty zo svojich bývalých afrických kolónií. Až s príchodom Premier League začala ostrovná futbalová scéna nadobúdať kozmopolitnejšiu podobu. Ale i tak Everton nemá úplne rovnakú tradíciu podpisovania afrických hráčov ako niektoré z ostatných tímov v lige.

No napriek tomu história The Toffees zahŕňa niekoľko významných príspevkov hráčov tohto kontinentu. Okrem toho, súčasné víťazné suchoty v podobe absencie nových klubových trofejí (EFC nezískalo seniorskú trofej od výhry nad Blackburnom Rovers v Charity Shield v roku 1995) znamenajú, že iba jeden z afrických hráčov, ktorí sú nižšie vymenovaní, s klubom zdvihol nad hlavu niečo cenné.

Mike Trebilcock (v EFC od 1965-1968)

Podľa viacerých zdrojov pravdepodobne prvý čierny hráč Evertonu. Avšak všeobecne väčšina ľudí považuje Cliffa Marshalla za čierneho priekopníka Goodison Parku. Možno preto, že Cliff mal oboch černošských rodičov. Kým Mike mal len černošského otca a bielu matku. Ako posila z Plymouthu v ročníku 1965/66 vlastne hneď v prvom zápase nahradil supertalentovaného Alexa Younga v jedenástke Evertonu. Nosil dres s číslom 10 v časoch, keď to znamenalo, že hral na „ľavom vnútri“.

Na konci tej samej sezóny vďaka zraneniu Freda Pickeringa dostal príležitosť zabezpečiť si miesto v histórii FA Cupu tým, že sa stal prvým čiernym hráčom, ktorý skóroval vo finále. Zranenie Pickeringa na poslednú chvíľu spôsobilo, že manažér Harry Catterick mal dilemu. Pickering si údajne myslel, že je dostatočne fit na to, aby mohol hrať. Ale Catterick sa rozhodol neriskovať ho. A tak si vybral namiesto Freda relatívne neskúseného Trebilcocka. Mike sa odvďačil za dôveru svojho manažéra tým, že skóroval hneď dvakrát, keď Everton po  dvojgólovom manku otočil a vyhral 3:2.

Napriek týmto svojim úspechom odohral Mike Trebilcock za Everton len ďalšie štyri ligové zápasy. Dva v sezóne 1966/67 a dva v sezóne 67/68. V januári 1968 sa preto presťahoval do Portsmouthu.

Cliff Marshall (v EFC od 1973-1976)

Bol to miestny chlapec, narodený v Seftone. V roku 1973, keď prišiel čas stať sa profesionálom, Cliff mal ponuky od oboch gigantov z Merseyside. Rozhodnutie padlo vstúpiť do Evertonu, ktorý vtedy viedol Billy Bingham. „Mohol som ísť do Liverpoolu alebo Man United, ale vždy by som si vybral Everton.“

Rovnako ako Mike Trebilcock, aj Cliffova kariéra v Evertone bola krátka. Predtým, ako sa jeho sen skončil, odohral len sedem ligových vystúpení a jeden duel v FA Cupe. Frustrovaný nedostatkom herného vyťaženia hľadal na konci sezóny 1975/76 prestup inam. Neskôr v jednom v rozhovorov prezradil, že k jeho odchodu prispel aj spor s trénerským personálom v Goodison Parku:

„V konečnom dôsledku som bol trochu rozčarovaný. Rád som hrával futbal, futbal bol mojou prvou láskou. Čo ma však rozčarovalo, bolo, že niektorí tréneri v Evertone povedali, že mojou prvoradou prioritou je brániť, a to sa mi nepáčilo. Som útočník. Obrana by mala byť mojou druhou prioritou. A tak som sa pohol ďalej.“

Futbalovú kariéru ukončil, keď mal len 22 rokov. Futbal ho prestal baviť, a vzhľadom na rasizmus, ktorý v tých časoch prevládal na tribúnach, nie je ťažké pochopiť, prečo tomu tak mohlo byť. Iné to nebolo ani v Evertone, kde Cliff zažil to, čo niektorí hráči tej doby opísali ako „úplné banánové zaobchádzanie“, keď im fanúšikovia hádzali banánové šupky a spievali o nich ako o opiciach. Cliff o rasizme, ktorý zažil, keď vyrastal v Liverpoole, porozprával krátko pred jeho smrťou v novembri 2021:

„Ľudia nás volali všelijako, slovom N alebo otrok. Boj bol vtedy len súčasťou dospievania čierneho dieťaťa. Spomínam si na jeden incident, keď ma v škole stretol jeden bitkár, spýtal som sa ho, prečo ma tak nenávidí. A on mi povedal, že preto, že som iný. Odpovedal som, že viem, ja čierny a on biely, ale keď nás oboch rozrežú, budeme krvácať rovnakú farbu.“

Daniel Amokachi (v EFC od 1994-1996)

Podpísal ho Mike Walker za vtedajší klubový rekord 3 milióny libier pre jeho výkony za Nigériu na finále Majstrovstiev sveta v roku 1994. „Amo“, ako ho prezývala Gwladys Street, bol počas svojho pôsobenia u Karameliek veľmi populárnou postavou. Ale nanešťastie jeho úroveň výkonov nie vždy zodpovedala jeho vysokej cene. Počas svojho pôsobenia v Evertone sa mu z veľkej časti nepodarilo vytlačiť etablovanú dvojicu Paul Rideout a Duncan Ferguson. A, žiaľ, góly dával pomerne málo a sporadicky.

Najjagavejší moment prišiel v roku 1995 v semifinále FA Cupu proti Tottenhamu Hotspur na Elland Road. Za zvláštnych okolností nastúpil ako náhradník, keď vystriedal zraneného Rideouta a strelil dva góly, čím si The Toffees zabezpečili miesto vo finále. Manažér Joe Royle neskôr vtipkoval, že to bolo „najlepšie striedanie, aké nikdy neurobil“. Everton napokon porazil vo fínále Manchester United 1:0, pričom Amokachi opäť striedal z lavičky, no bez gólu. Medailu z Wembley mu však už nikto nevezme.

Rovnako ako aj zlatú olympijskú, ktorú získal so svojou krajinou na hrách v roku 1996 v Atlante pred odchodom do tureckého Beşiktaşu Istanbul. V drese kráľovskej modrej sa mu podarilo vstreliť 12 gólov v 54 zápasoch.

Kevin Campbell (v EFC od 1999-2005)

Produkt akadémie Arsenalu bol podpis Waltera Smitha, sprvu len na hosťovanie. No ako sa však neskôr ukázalo, bol to azda najdôležitejší podpis oného trénera. Smith s nedostatkom peňazí v klube videl v Campbellovi lacný spôsob, ako získať veľmi potrebnú palebnú silu pre jeho snahu odviesť Everton od čoraz reálnejšieho nebezpečenstva zostupu. Prínos bol obojstranný. Kevin sa v tom čase zúfalo snažil opustiť Turecko, nakoľko sa tam stal obeťou rasistických komentárov prezidenta Trabsonsporu, ktorý ho označil za „odfarbeného kanibala“.

Hoci mu trvalo pár zápasov, kým sa usadil, Campbellov vplyv na Goodison Parku bol ohromujúci. Počas hosťovania vstrelil deväť gólov v rovnakom počte zápasov, čo bol príspevok, ktorým takmer sám nasmeroval klub preč zo zostupovej zóny a do bezpečia v strede tabuľky. Bol to možno najvýraznejší počin, aký ktorýkoľvek hráč urobil pre Everton, odkedy Andrei Kanchelskis strelil 16 gólov a priviedol tím vtedajšieho manažéra Joea Royla do kvalifikácie Pohára UEFA v sezóne 1995/96.

To leto 1999, napriek ochromujúcim finančným problémom, Everton vysolil 3 milióny libier za Campbella z Turecka. Existovala tu totiž nádej, že riešenie jedného z najdlhšie trvajúcich problémov klubu – konkrétne chýbajúci 20-gólový útočník za sezónu – sa konečne podaril nájsť. Kevinov príchod sa zhodoval s objavom Francisa Jeffersa na scéne. Dvojica nadviazala fenomenálne partnerstvo, doplnené o stredopoliarov Nicka Barmbyho a Dona Hutchisona. Campbellov najslávnejší gól prišiel krátko na to. Útočník sa oprel do lopty len v štvrtej minúte Merseyside derby, a strelil to, čo bol posledný víťazný gól, ktorý by hráč Evertonu strelil na Anfielde na ďalších 22 rokov.

Avšak kvôli zraneniam „Super Kev“ nedokázal poskytnúť konzistentný a spoľahlivý zdroj gólov, ktoré Everton tak veľmi potreboval, a tím zažil dlhé obdobia stagnácie počas nasledujúcich troch sezón. Campbell bol jedným z mnohých hráčov, ktorí výrazne profitovali z príchodu Davida Moyesa a jeho dôrazu na kondíciu a futbal. Vo svojej druhej celej sezóne pod Moyesom, svojej poslednej v Goodison Parku kedy Škót zmenil formáciu, ho vytlačil Marcus Bent na lavičku. Kevin sa tak porúčal preč do West Bromu v januári 2005. Everton však zostal v jeho srdci. Aj napriek svojim koreňom v Arsenale zostáva dodnes veľkým podporovateľom Evertonu, a klub často propaguje v médiách.

Joseph Yobo (v EFC od 2003-2012)

Keď Joseph Yobo prišiel do Evertonu v lete 2002 z Marseille, bol jedným z najlepších mladých afrických obrancov na svete. Bol to prvý podpis (hoci na hosťovanie), ktorý urobil vtedy nový manažér Evertonu, David Moyes, takmer po 4 mesiacoch svojho úradovania. Vytrhnutie 21-ročného obrancu z pazúrov talianskeho šampióna Juventusu a zo žiarlivých pohľadov uchádzačov o Ligu majstrov, Arsenalu a Newcastlu, ukázalo veľkosť tohto životne dôležitého Moyesovho úlovku.

V auguste 2002, keď Yobo debutoval v lige proti Birminghamu City, hral po boku hráčov ako Alan Stubbs, David Weir a Alessandro Pistone. A zažiaril hneď od začiatku. Predvádzal svoju rýchlosť, rozvahu s loptou a vzdušné schopnosti. Vo veku 21 rokov mal Yobo kvality na to, aby mohol hrať prakticky kdekoľvek v obrannej štvorici. V začiatkoch na Goodison Parku bol preto často nasadzovaný na pravej strane. Čoskoro sa však ukázalo, že stredná obrana bude aj bola jeho najlepšou pozíciou.

Ako jeho kariéra v Evertone napredovala, Yobo len posilnil dojem fanúšikov, že je jedným z najlepších obrancov v Premier League. No občas sa aj jemu podarila hlúpa chyba, preto pravdepodobne nie je uznávaný aj širokou verejnosťou. Po konečnom rozpade partnerstva Alan Stubbs-David Weir sa stal automatickou voľbou v strednej obrane. Dokonca sa stal prvým africkým hráčom, ktorý navliekol kapitánsku pásku Evertonu, keď viedol tím proti Larisse v Európskej lige.

V klube bol vplyvnou postavou (päť rokov ako vicekapitán) predtým, ako partnerstvo Sylvain Distin & Phil Jagielka (ako aj séria zranení) prakticky spôsobilo koniec jeho pôsobenia v klube. Posledné dva roky svojho kontraktu strávil na hosťovaní vo Fenerbahce, predtým ako tam definitívne odišiel v lete 2012. 10 rokov po príchode na Merseyside. Je tiež rekordérom Nigérie v počte odohraných zápasov.

(fotozdroj: internet)